Archív Nedeľných čítaní a homílií

6. nedeľa v období "cez rok"- rok C


     Ježiš s Dvanástimi zostúpil dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia.
     On uprel oči na svojich učeníkov a hovoril:
     „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.
     Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení.
     Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať.
     Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom.
     Ale beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu!
     Beda vám, čo ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať!
     Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete žialiť a plakať!
     Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom!“

Lk 6, 17. 20- 26

Myšlienky k homílii diakona Jozefa Drobného

     Možno sa cítime tak trocha v rozpakoch po vypočutí dnešného evanjelia. Ježiš tu predstavuje chudobu ako ideál. A popri nej hlad a plač a nenávisť zo strany iných. A je to ešte viac zdupľované predstavením opakov. Beda: bohatým, nasýteným. Tým, ktorí sa smejú. A ktorých ľudia chvália. Máme z toho možno nedobrý dojem. Hoci možno väčšina z nás zatiaľ ešte – chvála Pánu Bohu – nemala možnosť spoznať, čo to je pravá chudoba so všetkými jej prejavmi a dôsledkami, predsa vieme, aspoň zo svedectva iných, že to nie je nič príťažlivé. Chudoba, ktorá sa prejavuje špinou, plošticami, všami, potkanmi, chorobami, tuberkulózou, prostitúciou, hladom, nedostatkom vzdelanosti a pod. Nie, netúžime po nej.
     Ako teda chápať dnešný úryvok, v ktorom Ježiš vychvaľuje chudobu, hlad, plač, nenávisť zo strany iných? Toto Ježišovo posolstvo pochopíme ľahšie, keď si všimneme niekoľko oporných bodov nielen z dnešného evanjelia, ale aj z prvého čítania, zo SZ, a tiež keď sa pozrieme na seba samých a na svoje vlastné túžby.
     V evanjeliu je dôležité si všimnúť, že Ježiš predniesol svoju reč nie všetkým ľuďom, zástupom, ktoré sa náhodou zhromaždili, aby si vypočuli jeho reč. Predniesol ju svojim učeníkom. („...uprel oči na svojich učeníkov a hovoril:“) T. j. tým, ktorí už urobili záväzok nasledovať ho. Spomínate si možno, že pred dvoma týždňami sme porovnávali dve skupiny Ježišových poslucháčov: kafarnaumčanov a nazaretčanov. Kafarnaumčania Ježišovo učenie prijímali, lebo cítili, že im hovorí do duše. Keď sa im predstavil ako ten, ktorý prišiel hlásať blahozvesť chudobným a zajatým oslobodenie, hneď zacítili, že to je pre nich, lebo oni sú chudobní a zotročení: najviac svojimi vášňami, hriechmi a neresťami. Nazaretčania ale mali iný postoj: Cítili sa vznešenými a slobodnými ľuďmi. Keď im Ježiš v synagóge predstavil svoje poslanie, oni ho odmietli: To nebolo pre nich. Oni predsa nie sú ani chudobní, ani zajatí. A veľmi ich to rozhorčilo. Škoda. Ježiš tam už viac neprišiel. Svoju energiu zameral na tých, ktorí sa zajatými a zotročenými a chudobnými cítili. Tí sa rozhodli ho nasledovať a on ich viedol.
     A tak Ježiš mal pred sebou dnes dve skupiny poslucháčov: dav nerozhodnutých a skupinu rozhodnutých (učeníkov). A týmto druhým (iba týmto) predniesol svoje blahoslavenstvá. Ako keby ich nimi chcel varovať pred rojčením a pred frustráciami a sklamaniami. Títo jeho učeníci si totiž možno povedali: chceme nastúpiť na cestu nasledovania tohoto Ježiša. Na cestu rastu. Na cestu boja proti hriechu. On nám sľubuje oslobodenie od toho, o čom cítime, že je v nás také silné. Keď sa rozhodneme ísť za ním, budeme slobodní, všetky naše problémy prestanú. Budeme už svätí. Toto je zmýšľanie mnohých novoobrátencov. Vo svojej praxi sa často stretám s tým, že nejaký človek pod vplyvom istých okolností jedného dňa precitne a rozhodne sa skončiť so svojím bohapustým životným štýlom. Napríklad sa dostane na nejaké stretnutie alebo pod vplyv istého vplyvného spoločenstva a on sa rozhodne zmeniť. Keď potom príde na generálnu spoveď po rokoch a začne ma uisťovať o tom, ako sa odteraz v jeho živote už všetko zmení, lebo on sa rozhodol nasledovať Ježiša, vtedy si vzdychnem: „Len sa teš. Až teraz to len začne…“ Tým nechcem samozrejme povedať, že obrátením sa k Ježišovi človek začína život galejí: ťažkého boja so sebou samým. Začne život radosti, pokoja a slobody. Lenže neprestane byť človekom. A to je to hlavné. Človek sa ani po obrátení nevyzlieka so svojho človečenstva a nezačína byť anjelom. Človekom ostane až do smrti. A k podstate človečenstva patrí hriešnosť. Nie hriech, ale hriešnosť: sklony, pokušenia, náklonnosti k zlu. Ak si toto človek neuvedomí a neprizná, dostáva sa do vážneho problému. Bude sa snažiť o niečo, čo je pre neho nedosiahnuteľné, bude neustále frustrovaný a sklamaný, nebude mať zo života radosť a navyše – čo je najhoršie – jeho snahy sa budú vlastne podobať tomu, o čo sa snažil diabol na počiatku: byť ako Boh (v tom nesprávnom zmysle. A to je pýcha, Ježišov učeník bude stále cítiť, že je chudobný pred tvárou Božou, že je neustále odkázaný na Božiu pomoc a že v jeho živote nebude momentu, kedy by nepotreboval Vykupiteľa. Bude hladný a smädný po Bohu, ako jeleň túžiaci po prameni čerstvej vody. Bude plakať a smútiť nad tým, že nie je ešte dokonalý, ba že má v sebe množstvo slabostí, ktoré ho ustavične znepokojujú. A bude aj nenávidený. Nie preto, že nasleduje Krista. Niektorí aj preto. No mnohí preto, že sú ešte stále slabými nasledovníkmi Krista, že sú príliš hranatí, že majú slabosti a praktiky, ktoré ľuďom poriadne ubližujú; jednoducho preto, že sú často ešte dosť veľkými darebákmi a lotrami, ktorí majú na sebe pramálo toho, pre čo by ich ľudia mohli milovať a chváliť. Tým nechcem povedať, že človek sa nemá snažiť o rast a boj proti hriechu. Ak je učeníkom Ježišovým, je to jeho povinnosť. Lenže človek musí prijať fakt, že dnes sa trápim s hriechom, ktorý som nemal včera. Možno ten včerajší už dnes nemám. Možno ten dnešný nebudem mať zajtra, avšak budem mať iný, o ktorom dnes ani netuším. Vždy sa čosi nájde, čo v sebe ešte nebudem mať doriešené a k čomu budem potrebovať pomoc Vykupiteľa. Vlastne čím pôjdem hlbšie do svojej viery, tým viacej vecí, ktoré potrebujú rast, budem na sebe nachádzať. Čo ale na tom? Veď Ježiš je so mnou a on ma chce takého: snažiaceho sa, túžiaceho, aj keď nie vždy úspešného. Úspech prichádza od neho.
     Ľudia, ktorí by mali svoj boj s hriešnosťou vyhratý, by sa podobali boháčovi, ktorý už má svoju útechu a ktorému je preto beda, lebo už nepotrebuje útechu od nikoho, ani od Boha. A je aj nasýtený, aj sa smeje a je aj chválený za svoj vzorný človek si začne po chvíli byť vedomý, že on vlastne nepotrebuje nikoho: ani Boha ani ľudí. On si vystačí. On sám je dokonalý. A to je veľká tragédia. Jeho tragédia, nakoľko takýto človek trpí na najväčší možný hriech: na pýchu.
     Ktorí poznáte hnutie Anonymných Alkoholikov (alebo ľudí závislých od iných vecí, ktorí pri snahe o vyliečenie pracujú podľa podobného programu), viete, že z 12 krokovej spirituality podľa ktorej idú, je najdôležitejší prvý krok: „Priznávame, že alkohol (alebo u iných droga, sex, jedlo, vzťahy, práca, peniaze, túžba po moci a pod.) je v našom živote tak silný, že naše životy sa stali neovládateľnými.“ Ak si toto človek prizná (že totiž nie alkohol je neovládateľný v jeho živote, ale jeho samotný život je neovládateľný), môže sa pohnúť k druhému (a ďalším) kroku: že totiž „Moc vyššia, ako sú oni ich môže vrátiť k zdraviu.“ To je návrat k pokore, ktorá je uzdravujúca.
     A tak jediné, čo mi vyplýva z dnešného Slova je to, že nikdy nebudem v takom stave, že by som mal hriech v mojom živote nadobro vyriešený. Ak áno, bol by som bohatý, nasýtený, smejúci sa chválený. Bol by som človekom, o ktorom čítanie dnešnej nedeľe hovorí: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka, ktorý slabé telo pokladá za svoju oporu a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána.“ Chudobný človek je ten, ktorý sa zmieri so svojím človečenstvom, ktorý ho objíme, ktorý pociťuje ustavične svoju neschopnosť, ale zároveň aj schopnosť Pánovu: „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, ktorého oporou je Pán.“ Bohatý a nasýtený už nie je otvorený pre Pána. Ten nepotrebuje už nič.
     Pane, potrebujem ťa. Chcem bojovať s hriechom, ale viem, že to je boj nie môj, ale tvoj. Amen.

© Milan Bubák, SVD 1998