Archív Nedeľných čítaní a homílií

26. nedeľa v období "cez rok"- rok C


     Ježiš povedal farizejom:
     „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“ No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú.“ Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ Odpovedal mu. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“


Lk 16, 19- 31

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď tak chodím po bratislavských nemocniciach alebo navštevujem domovy dôchodcov s hrôzou zisťujem, koľko je všade bolesti a utrpenia. Až to človeka prekvapí, koľko iní trpia, a to ešte nehovorím o rôznych ústavoch pre mentálne postihnuté deti, o liečebňach narkomanov, alkoholikov, o zomierajúcich na nevyliečiteľné choroby. Možno mi poviete, že veď predsa ľudia vždy trpeli, vždy zomierali a že tomu inak nebolo ani za Ježišových čias. Aj podobenstvo, ktoré Ježiš vyrozprával, o tom nasvedčuje.
     Mnohí ľudia sú už zvyknutí na utrpenie, na bolesť, na ľudskú biedu, na hladujúcich a zbedačených ľudí. Možno predpokladať, že Ježišove podobenstvo sa ich ani veľmi nedotklo. Čo vlastne chcel ním Ježiš povedať?
     Kresťan nesmie ostať ľahostajný k biede iného človeka. Ježiš dáva do protikladu dve postavy: ochrnutého žobráka, žijúceho pred dverami zámožného muža, ktorý pre toho chudáka nepohne ani prstom. Zaujímavé je, že Ježiš nehovorí v podobenstve o boháčovi ako o človeku zlom, naopak, veď sa staral vo večnosti o spasenie svojich bratov. K žobrákovi nebol nepriateľský, neublížil mu, nezakázal mu žobrať pred jeho domom, nepoštval na neho psov. Ale Ježiš na ňom kritizuje jeho ľahostajnosť k Lazárovej biede, teda nedostatok lásky k blížnemu. Boháča ponecháva bez mena, úbožiakovi dáva meno, dokonca symbolicky mu dáva meno svojho priateľa Lazára. Aj týmto spôsobom Ježiš vyjadril, ako je kritizovania hodný nedostatok lásky k blížnemu.
     Bratia a sestry, už rozumieme dnešnému podobenstvu? Dotklo sa nás? Oslovilo nás? Len vtedy nás osloví, keď pochopíme, že v postave boháča sme aj my osobne zobrazení. Zarazilo nás to? Možno áno, lebo si hovoríte: nemám palác ani bankové konto, nevediem luxusný spôsob života. Ale či je bohatstvom iba to?! Veď bohatstvo je aj zdravie, šťastie, spokojné svedomie, domov, usporiadaný rodinný života a aj tá trocha majetku, ktorú každý z nás má. Aj v našej blízkosti žijú Lazárovia, ľudia bez domova, zúfalí, nešťastní, osamotení, nepochopení. Ľudia, ktorým sa darí oveľa horšie ako nám. Nie sme k nim často ľahostajní? Mnohí z nich nechcú naše peniaze, naše jedlo ani obnosené šaty. Potrebujú oveľa viac náš úsmev, súcit, naše porozumenie, chcú, aby sme ich dokázali vypočuť, poľutovať. Doznajme si úprimne, robíme to? Nesprávame sa podobne ako ten boháč?
     Dnešný príhovor som začal miestami, kde chorí či postihnutí ľudia trpia, miestami, kde sú Lazárovia. Poďme však ešte ďalej, za hranice našej vlasti, do Afriky, Južnej Ameriky, Ázie, Indie. Vojny, hlad, utečenecké tábory, biedne chatrče, hrozné choroby, ľudia umierajúci na uliciach Kalkaty, mor. Tu sa už možno zhrozíte a spýtate sa: Ako ja už len môžem pomôcť týmto Lazárom? Tak, že neostanem voči ním ľahostajným! Treba pomáhať, ako sa dá – cez rôzne charitatívne organizácie, zbierky, peňažné dary. Pomáhať cez modlitbu, cez sebazapieranie, prácou na sebe. Porozmýšľajme nad svojim postojom, zhodnoťme, či je ten správny.
     Spomeňme si, že raz, keď za Ježišom ktosi prišiel a pýtal sa na najväčší Boží príkaz, Ježiš mu povedal: Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Dnešným podobenstvom nám chce Ježiš odkázať, čo znamená nebyť ľahostajným k biede brata. Kresťan musí vedieť obdarovať z nezištnej opravdivej lásky a pritom múdro, podľa okolností. Pravá dobrota nespočíva v očakávaní vďaky alebo v oznámení v novinách. Máme obdarovať úprimne, s radosťou, s veselou tvárou. Dávajme nielen hmotné dary, ale aj duchovné:
     Múdry človek nech iným radí.
     Veselý nech rozdáva dobrú náladu.
     Pokojný nech rozsieva pokoj medzi ľuďmi.
     Matka Tereza z Kalkaty hovorí:“ Dnes je na svete málo lásky a veľa sebectva. Viera, aby bola pravá, musí sa stať obetavou láskou. Láska a viera idú spoločne, navzájom sa dopĺňajú. Keďže nevidíme Krista, nemôžeme zvýrazniť našu lásku k nemu – ale našich spolublížnych môžeme vidieť a môžeme im urobiť to dobro, čo by sme chceli urobiť samotnému Kristovi.“ A ďalej hovorí, že človek dá opravdivý milodar len vtedy, keď ho to stojí dajakú obetu, keď ho to „zabolí“. Láska musí bolieť. Dodáva: „Peniaze nestačia. Nedávajte mi len peniaze alebo veci, ktoré môžem dostať, ak si ich budem pýtať. Chudobní ľudia potrebujú vás, vašu lásku, chcú vidieť, že ich milujete.“
     Čo k tomu dodať? Bratia a sestry, hľadajme tento týždeň okolo seba Lazárov a dokážme im, že ich milujeme. Dokážme im, že sú potrební a múdro podľa okolností im pomôžme!