Archív Nedeľných čítaní a homílií

28. nedeľa v období "cez rok"- rok C


     Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemú desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu? A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“


Lk 17, 11- 19

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Denne sa stretávame s chorými ľuďmi a často aj nás trápia rôzne bolesti a choroby. Smelo môžeme povedať, že chorobe sa nedá vyhnúť, že prenasleduje človeka po celý život. A teraz si uvedomme, aké je to strašné, keď niekto trpí nevyliečiteľnou chorobou. Vie, že mu nie je pomoci a pomaly vlastne čaká na smrť. Často takýto človek upadá do zúfalstva a veru sú i prípady, keď si siahne na život.
     Aj chorí, o ktorých je reč v dnešnom evanjeliu, to nemali jednoduché. Museli sa strániť ľudí, aby ich nenakazili, ba museli kričať, že sú malomocní, aby sa im zdraví ľudia vyhli. Iste im to bolo veľmi nepríjemné, keď sa na nich pozeralo s odporom. Pre Ježiša však malomocenstvo nebolo strašiakom. Vedel si s ním poradiť, očistil naraz až desať malomocných. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď iba jeden z nich sa prišiel poďakovať a vzdať Bohu slávu.
     Dnešné evanjelium okrem toho, že opisuje Ježišov zázrak, hovorí aj o jednej zlej ľudskej vlastnosti – o nevďaku. Človek vie byť naozaj nevďačný. Veď koľko razy sme sa s tým stretli na vlastnej koži ale koľko razy sme aj my sami boli nevďační? Pekne o tomto probléme píše ruský spisovateľ Turgenev: „Boh usporiadal hostinu, na ktorú pozval všetky čnosti. Čnosti sa navzájom poznali, len dve z nich sa ešte nikdy nestretli. Boli si cudzie: dobrota a vďačnosť.“ Smutná pravda. Zakúsil to Ježiš a poznáme to aj my. Nevďak vládne svetom a často aj tam, kde by sme to vôbec nečakali.
     Milí otcovia a mamy, koľkí z vás ste to už pocítili? Deti odrastú a mnohé sa zrazu začnú za rodičov hanbiť, vysmievať sa im za ich náhľad na svet aj za ich názory, nie sú k nim trpezlivé. Vedeli by o tom veľa rozprávať steny domovov dôchodcov alebo, ak chcete počuť, starobincov, ale iste by vedeli o tom rozprávať aj mnohí z vás. Kedysi v televízii vysielali film z prostredia domova dôchodcov. Zomrela tam jedna babka, ktorej sa po smrti stratili peniaze. Vyšetrovateľ zistil, že jej ich ukradla spolubývajúca, ktorá si za ne chcela „kúpiť“ šesť návštev vlastného syna. A akí zlí dokážu byť na seba súrodenci! Ako sa vedia nenávidieť pre dedičstvo a až do smrti sa nerozprávať. Ako sa dokážu nenávidieť susedia, spolupracovníci, spolužiaci a aj pred nedávnom najlepší priatelia! Nevďaku je naozaj okolo nás obrovské množstvo. Denne ho pociťujeme a iste nás to veľmi mrzí a trápi. Lenže treba spomenúť ešte jeden nevďak. Nevďak voči Bohu. Buďme úprimní, úplne za všetko, čo vôbec máme, treba ďakovať Bohu. Každý krok nášho života nás upozorňuje, že mu máme za čo ďakovať. Pri pohľade na malé dieťa, ktoré kypí životom, si máme uvedomiť, že život nie je len dar od rodičov, ale aj od Boha! Zomrie nám niekto blízky a nás tu Boh ešte necháva, či nemáme mu byť za to vďační? Každú chvíľu počujeme húkať sanitku, ktorá vezie ťažko chorého či zomierajúceho. Nemáme Bohu ďakovať za dnešný dar zdravia? Keď v záhradách a na poliach dozrieva úroda, či nemáme Bohu ďakovať za náš každodenný chlieb? Žijeme v usporiadanej rodine, či to nie je príležitosť na vďaku Bohu? A takto by sme mohli hovoriť vari do nekonečna, veď je vôbec niečo, za čo by sme nemali byť Bohu vďační? Ale ako je to s vďačnosťou v našom živote? Aké sú naše modlitby? „Pane daj, Pane vyslyš, Pane urob, Pane zariaď to!“ A keď Pán dá, urobí, vyslyší a zariadi, zabúdame povedať to krátke ale čarovné slovíčko „ďakujem“. Dajme pozor! Naša modlitba nemá byť iba prosebná, ale aj ďakovná. Naučme sa často používať slovo „ďakujem,“ a to nielen voči Bohu, ale aj voči ľuďom.
     V španielskom mestečku mal súdny proces Don Einamel. Vojenský súd ho odsúdil na trest smrti. Jednotka vojakov bola nastúpená na vykonanie popravy. Odsúdený stál pri stene. Zrazu pri veliteľovi zastal žobrák, prehovoril s ním a ten zrušil popravu. Don Einamel nevedel ani prečo a ani kto mu zachránil život. Odvtedy každý deň dával chudobným zadarmo obed. Keď mu jeho priatelia vyčítali, že je to drahé, povedal: „Ten neznámy žobrák mi zachránil život nielen na jeden deň, ale na každý deň môjho života. Chcem sa mu za to odvďačiť.“
     Buďme vďační aj my, Bohu aj blížnym. Pamätajme, že i ten, kto si myslí, že je najnešťastnejší človek na zemi, kto si myslí, že každý ním opovrhuje, má za čo poďakovať.
     Záverom aj ja chcem poďakovať. Chcem poďakovať všetkým dobrým otcom a matkám, vďačným deťom, dobrým súrodencom, susedom, kolegom, priateľom. Všetkým, ktorí do našich dní dávajú dobro a lásku podľa Ježišovho vzoru. Nezabudnime v tomto týždni štedro používať slovíčko „ďakujem“ a pýtajme sa často slovami žalmistu: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“