Archív Nedeľných čítaní a homílií

31. nedeľa v období "cez rok"- rok C


     Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“


Lk 19, 1- 10

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Bratia a sestry, iste ste sa zúčastnili na dajakom významnom podujatí. Či už išlo o náboženské alebo spoločenské, človek vždy túži nielen počuť, ale aj vidieť. Preto vám iste liezlo na nervy, keď sa pred vás postavil vysoký človek. Nič ste cez neho nevideli. Podskakujete, staviate sa na špičky, hľadáte okolo seba dajaký predmet, na ktorý by sa dalo vystúpiť a nič. Stále nevidíte. Možno ste znechutení odtiaľ odišli a zapovedali ste sa, že viac sa takejto akcie nezúčastníte.
     Zachej, o ktorom je reč v dnešnom evanjeliu, mal šťastie. Aj on veľa o Ježišovi počul, ale túžil ho aj vidieť. Pomohol si tým najprirodzenejším spôsobom. Vyliezol na strom. Nedal sa odradiť zástupmi ľudí, ani tým, že mal asi menšiu postavu. Poradil si, aby Ježiša videl.
     V hebrejskom jazyku meno Zachej znamená „čistý“. Lenže v prípade nášho Zacheja to neplatilo. Jeho ruky a aj svedomie boli zašpinené mnohými podvodmi a machináciami. Na colnici nadobudol veľký majetok. Práve tu sa premlelo veľa ľudí z celej rímskej ríše a okrem iného, tu sa často debatovalo aj o Ježišovi, o jeho učení, o jeho zázrakoch. Jedného dňa tí, ktorí prišli na colnicu v Jerichu, vzrušene rozprávali o veľkom sprievode, ktorý sa uberá k mestu. Ľudia v ňom doprevádzajú Ježiša z Nazareta. To v meste vyvolalo veľký rozruch. Všetci mu utekali naproti. Zrazu aj Zachej pocítil silnú túžbu vidieť ho. Už vieme, ako vyriešil tento problém. Ježiš sa zastavil práve pri ňom a ponúkol sa mu za hosťa. Zacheja naplnila nevýslovná radosť. Dovtedy sa podobal slepcovi, ktorému oslepili zrak peniaze a kariéra. Pre túto slepotu nevidel ani Boha ani ľudí, preto ho nik nemal rád. Ktosi ho však predsa našiel – Ježiš! On ním nepohrdol. Naopak, odmenil jeho vynaliezavosť a túžbu po náprave. Zachej totiž povedal: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“
     Rímske právo totiž za krádež predpisovalo štvornásobnú náhradu. Ak ju Zachej ponúkol, verejne sa priznal, že je zlodej, a teda chcel sa aj verejne kajať. Ale išlo mu aj o lásku, keď polovicu majetku sľúbil chudobným. Vtedy sa „čistý“ Zachej stal naozaj čistým.
     Táto udalosť nám vnuká dve myšlienky:
     – o povolaní k viere
     – o radosti a šťastí človeka z Pána Ježiša
     Zo svätého Písma vieme, že Ježiš prišiel na svet preto, aby všetkých ľudí povolal do Božieho kráľovstva. Sám povedal: „Poďte ku mne všetci...“ a na inom mieste hovorí: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Jasným dôkazom jeho slov je povolanie Zacheja k viere. On sa jej silno chytil.
     Aj nás Ježiš povolal k viere, a doznajme si, ako často s ňou hazardujeme. Často sa stáva pre nás iba záležitosťou zvyku. Často je mŕtva, lebo ju nepodložíme žiadnymi skutkami. Na všetko si nájdeme čas, iba na Boha nie. Čudujeme sa, že bývame nervózni, prepracovaní, že sa stále s niekým hádame a máme pocit, že nám nikto neuzná? Je to preto, lebo hľadáme útechu iba u ľudí, a nie u Boha. Zapamätajme si, že tam, kde zlyhá viera, postupne zlyhá všetko. My sme povolaní k viere v Boha, a to nás má napĺňať radosťou, tak ako u Zacheja. Vystrojil pre Ježiša hostinu, sľúbil náhradu škôd, ktoré spôsobil krádežami, polovicu majetku sľúbil chudobným. Už sa neradoval, že je hlavný mýtnik, že je bohatý a ľudia sa ho boja. Zachej sa radoval, že je Ježišovým priateľom. Aj my, keďže sme Ježišom povolaní k viere, sme jeho priateľmi. Radujme sa z tejto skutočnosti. Dokážme túto radosť prejaviť aj navonok. Napríklad, v kostole túžme nielen počuť, ale aj vidieť, preto sa „nezašívajme“ v predsieni medzi dverami, či po kútoch. Buďme poslušní voči Božím a cirkevným príkazom. Radujme sa, že ich máme, lebo nám chcú dobre. Túžme napraviť, zmeniť, zlepšiť svoj život. Buďme ochotní odpustiť iným. Pretekajme sa v láske k blížnym, lebo len tak môžeme slúžiť Bohu a byť Ježišovými priateľmi.
     Zo života svätého Konštantína – Cyrila sa nám zachovala táto príhoda. Keď bol ešte chlapec, vybral sa na lov s cvičeným krahulcom. Ale sotvaže vypustil dravca, prihnal sa silný vietor. A hoci vták s ním bojoval, vietor ho premohol a ďaleko odniesol. Konštantín za ním plakal a dva dni nejedol. Potom si však povedal: „Čo je to za život, keď v ňom miesto radosti je žiaľ? Od dnešného dňa sa vydám po ceste, ktorá je lepšia ako tá predošlá!“
     Doznajme si, že aj my sa často zapodievame zbytočnými vecami, ktoré nás odlučujú od viery a hľadajú radosť, ktorá je chabá a nepodstatná. To všetko raz uletí, ako onen krahulec a nám zostane iba smútok a prázdnota. Odhoďme teda starého Zacheja a staňme sa novým Zachejom, ktorý silno verí v Ježiša Krista a raduje sa, že Ježiš je jeho priateľom. Aj pri tejto svätej omši sa naplňme radosťou, že Ježiš tu chce byť s nami a že nás pozýva, aby sme po jej skončení s istotou vykročili za ním.