Archív Nedeľných čítaní a homílií

33. nedeľa v období "cez rok"- rok C


     Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?“ On odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: „To som ja“ a: „Ten čas je už blízko.“ Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď.“ Potom im povedal: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi. Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam, uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“


Lk 21, 5- 19

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohí z nás počas letných dní navštívili nové krajiny, či mestá. Všade, kde sme boli, hľadali sme kostol. Kostol je totiž častokrát jedinou kultúrnou pamiatkou v meste alebo obci. Obyvatelia sú naň patrične hrdí, lebo sú to ich dejiny a pýcha ich predkov, ktorí svojim umom a rukami dokázali vybudovať nádherné stavby.
     Aj Židia v časoch pozemského života Ježiša Krista mali krásny chrám. Boli naň aj patrične hrdí. Ale dobre vedeli, že je to nielen stavebný skvost, ale je to predovšetkým príbytok, ktorý si vyvolil ich Boh, aby v ňom prebýval. Židia doň radi putovali, veď tu bolo stredisko náboženského života a zároveň bol aj symbolom ich bezpečnosti a istoty. Vedeli, že keď bude chrám zničený, zahynú aj oni. A to sa aj stalo. Keď bol zničený Šalamúnov chrám, aj národ bol zničený a odvlečený do zajatia. Preto, keď im Ježiš pri pohľade na chrám predpovedá jeho zničenie, muselo to všetkými veľmi otriasť a iste sa to veľmi dotklo aj učeníkov. Ježiš, ale ako dobrý psychológ, využíva aj túto príležitosť, aby povedal čosi veľmi dôležité. Hovorí: „Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi. Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam, uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno.“ Ale po týchto šokujúcich slovách pridáva aj upokojujúce slová: „Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“ Tieto jeho slová sa splnili krátko po jeho smrti. Židovská vrchnosť chcela udusiť Ježišovo učenie v samom jadre. Toho sa chopila aj rímska štátna vrchnosť, ktorá drastickým spôsobom bojovala proti Ježišovmu učeniu. Apoštoli Peter a Ján boli uväznení a predvedení pred vysokú židovskú radu. Apoštol Pavol so svojim žiakom Sílasom boli zajatí v meste Filipy, strhli im z tela šaty a zbičovali ich. Po mučení ich uväznili. Koľkokrát sa to však Pavlovi stalo, že ho predviedli pred mocných tohto sveta a tam sa musel brániť. Stál pred kráľom Agripom, pred Klaudiom v Korinte, pred Félixom a Festom v námornej pevnosti. Diakona Štefana ukameňovali, apoštola Jakuba zoťali mečom a to sú iba nám známi hrdinovia. Koľko je ale tých bezmenných hrdinov, ktorí počas prenasledovaní kresťanov hrdinsky trpeli a obetovali svoje životy za Krista. Možno v tejto chvíli máme na perách otázky: „Prečo to ale Boh dopustil? Prečo neukázal svoju moc a silu?“ Bolo to preto, aby ich utrpenie a bolesť obrátil na dobro, aby toto bolo svedectvom pre Krista. A my s odstupom času vieme, že mučeníctvo týchto hrdinov sa stalo semenom nových kresťanov. Presne to sa splnilo, čo hovoril Ježiš: „To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť.“ Lebo ľudia, ktorí sa pozerali na toto ich hrozné utrpenie, boli povzbudení ich odvahou a neohrozenosťou za pravdu. Oni dokázali, že Ježišovo učenie je pravdivé, že Ježiš je Boh a Pán. A keď kresťanov vyháňali z Jeruzalema, aj to bolo obrátené na dobro. Lebo všade, kam prišli, prinášali so sebou Ježišovo učenie, a tak sa evanjelium dostalo do celého vtedajšieho sveta. Z toho vidíme, že prví kresťania túto skúšku zvládli na výbornú a svojou vytrvalosťou si zachránili život. Ten večný život, hoci pri tom stratili život pozemský.
     Ježiš chce sa ale v dnešnú nedeľu prihovoriť aj nám a chce nás povzbudiť k vytrvalosti vo viere. My síce môžeme namietať, že predsa dnes nás nik nebičuje, nežaláruje ani neusmrcuje, a to je pravda. Ale doznajme si, že aj napriek tomu je naša viera vydaná na ťažkú skúšku. V čom spočíva táto skúška? Pozrite, v minulých storočiach bol Boh pre každého samozrejmosťou. Tí, čo vtedy ohlasovali evanjelium, podávali ho ľuďom, ktorí ho so samozrejmosťou prijímali. Boli to ľudia, ktorí žili úzko spätí s prírodou a v nej objavovali denno-denne Boha. My dnes žijeme v dobe vedeckého pokroku, technických vymožeností, ktoré sa nám stali dennou samozrejmosťou. Keby naši prastarí rodičia vstali z hrobu, iste by tvrdili, že je to diabol alebo dajaké čary. Preto dnes viera v Boha už nie je takou samozrejmosťou ako tomu bolo v minulých storočiach. Ľudia sú náboženskí ľahostajní. Ešte prijmú krst, ktorý je spojený so všetkými milosťami a hoci by ho mali rozvíjať, nerobia tak. Potom niektorí prijmú sviatosť zmierenia, Eucharistiu a zlomok z nich aj sviatosť birmovania, ale o náboženskej výchove sa tu nedá hovoriť. Mnoho rodičov chápe tieto sviatosti ako folklór. Niektorí prijmú ešte sviatosť manželstva, a to je všetko. Potom už len vlažnosť, nezáujem a ľahostajnosť. A predstavte si, aj na túto ľahostajnosť Boh reaguje tak, že nám všetkým pripravil miesto v nebi, teda aj tým ľahostajným. Aby sme ho obsiahli, je nevyhnutná vytrvalosť vo viere. Mnohí z nás o to nestoja. Ľudia v rozkvete života nepotrebujú Boha. Záleží týmto na večnosti? Okrem toho, že potrebujeme vieru ako prostriedok spásy pre seba, potrebujeme ju aj preto, aby sme vydávali svedectvo o Bohu. Buďme ale úprimní, je to na nás vždy vidieť? Povzbudia sa ľudia na našej viere?
     Svätý Otec Ján Pavol II. nás takto povzbudzuje: „Hľadajte Ježiša, snažte sa nadobudnúť hlbokú osobnú vieru, ktorá bude ovplyvňovať a usmerňovať váš život; ale nech je vaším zaangažovaním a programom zamilovať si Krista úprimnou, čistou a osobnou láskou. Nech vám je Kristus priateľom a oporou na životnej ceste. Jedine On má slová večného života!“
     Aj Svätý Otec hovorí, hoci inými slovami, o vytrvalosti vo viere až do konca. Lebo iba ten, kto vytrvá do konca, bude spasený. Z tejto túžby po večnej blaženosti a šťastí urobme si prostriedok na premáhanie životných ťažkostí i na znášanie všednosti každodenných povinností. Z nej čerpajme silu povzniesť sa nad nepochopenie, ľudský nevďak, hlúposť, osočovanie, ohováranie, výsmechy nepriateľov náboženstva. Nechajme sa preniknúť Kristovým duchom a zachovajme si vieru až do konca. Nech nás od Krista nik a nič neodlúči, vytrvajme, a tak si zaistíme život plný radosti, lásky a šťastia – večný život.