Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. pôstna nedeľa- rok C


     Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia - boli to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. A keď sa prebudili, videli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo s ním stáli.
     Keď od neho odchádzali, povedal Peter Ježišovi: "Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi." Nevedel, čo hovorí. Kým toto hovoril, utvoril sa oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach.
     A z oblaku zaznel hlas: "Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!" A kým hlas doznel, ostal Ježiš sám.
     Oni zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli.

Lk 9, 28b- 36

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každé stretnutie s iným človekom na nás vplýva. Či chceme alebo nechceme, každé stretnutie zanechá na nás stopy. Niekedy je to povzbudenie alebo znechutenie, inokedy radosť alebo bolesť, chuť do života alebo smútok. Z toho plynie pre nás poučenie, aby z našej strany sme sa vždy snažili urobiť stretnutie s iným človekom pre neho príjemným.
     Takéto stretnutie pripravil aj Ježiš svojim učeníkom. Pekne to opisuje dnešné Evanjelium. Ježiš im pripravil zážitok na celý život. Fascinovaní apoštoli sa zmohli iba na jedno. Za všetkých to vyjadril Peter: "Učiteľ, dobre je nám tu."
     Čo tak fascinovalo apoštolov? Evanjelista nám o tejto udalosti hovorí iba heslovite. Ježiš sa šiel na Horu modliť. Ale málokedy bral na modlitbu aj apoštolov. Chcel byť s Otcom sám. Teraz však urobil výnimku a zobral so sebou Petra, Jakuba a Jána. Teda troch svedkov, ktorí videli jeho premenenie. Evanjelista Lukáš opisuje, ako Ježiš pri premenení vyzeral: "Zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou."
     Bratia a sestry, dnes sa často hovorí sa o žiarení z človeka na človeka. Hovorí sa o mohutnej sile, ktorá pohýna iných buď k dobrému alebo k zlému. Vieme však, že takéto žiarenie vychádza z človeka i po stretnutí s Bohom. Len si spomeňme na Mojžiša, ktorého tvár žiarila, keď sa vracal zo stretnutia s Bohom. Ale aj zo života svätých je známe, že po modlitbe ich tvár žiarila, a možno i my máme takú skúsenosť, že doslova vidíme na človekovi, že žije duchovne, že jeho tvár naozaj žiari. Stretnutie s Bohom týchto ľudí vnútorne premenilo, naplnilo ich pokojom a vnútornou energiou.
     Pekne je to vykreslené i vo filme o Tomášovi Becketovi. Mladý mních ho chcel zavraždiť, lebo ho pokladal za zradcu, ktorý sa stal biskupom z vôle kráľa a nie z vôle Boha. Tomáš sa mu ubránil. No ešte raz sa stretli a mních opäť ho chcel zabiť. Sledoval ho potajomky v jeho izbe a videl, že Tomáš má dajaký problém, ktorý nevie sám vyriešiť. Zašiel preto do kaplnky a modlil sa. Mních potichúčky kráčal za ním a keďže sa Tomáš modlil nahlas, počúval jeho modlitbu. V modlitbe mu vlastne otvoril svoje vnútro a mních videl, že biskup bráni záujmy Boha a nie kráľa. Opäť urobil to, čo pred rokmi. Priskočil k biskupovi, nie s dýkou v ruke, ale si pred neho kľakol a pobozkal mu prsteň. Tým ukázal, aká zmena sa s ním udiala. Z biskupovho nepriateľa sa stal jeho spolupracovník a priateľ. Biskup žil v spojení s Bohom a toto spojenie bolo na ňom vidieť. Jeho cieľom bolo slúžiť Kristovi a zostať verný jeho Cirkvi. Biskup dal najavo, že je mu dobre pri Bohu, už tu na zemi.
     Každý z nás, bratia a sestry, si vo svojom živote kladie ciele, ktoré túži dosiahnuť. Lenže čo sa stane, keď ich dosiahneme? Povieme si: "Dobre je nám tu, to mi stačí, čo ešte potrebujeme v živote?" K takto zmýšľajúcim ľuďom sa prihovára sv. Pavol, ktorý píše Filipanom: "Mnohí, o ktorých som vám často hovoril a teraz aj s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba, ich bohom je brucho a hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky. Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista." Tu cítime rozdiel, keď niekto povie: "Dobre je mi tu!" Je rozdiel, keď myslí na život naplnený Bohom a tento život vníma ako službu a zároveň sa raduje, že svojím životom môže konať dobro. Pre takého človeka je domovom nebo, ktoré pociťuje už tu na zemi. A je rozdiel, keď vníma život len ako plné brucho, či plné vrece peňazí, či dajakú sexuálnu radosť alebo hriešnu známosť. Pre týchto je ich život, ako píše sv. Pavol, na hanbu a záhubu. A buďme úprimní, že aj my, hoci sa hlásime ku Kristovi, neberieme život vždy tak, ako to od nás očakáva Kristus. Často povieme, že nám je tu dobre, ale pritom myslíme len na pozemské dobrá a zabúdame na nebeské. Ako ďaleko máme k zápalu kráľa Dávida, ktorý tancoval a spieval pred Bohom a bolo mu jedno, či bol niekomu na smiech a opovrhnutie! Ako ďaleko máme k zápalu sv. Františka, ktorý na uliciach kázal o Bohu i napriek tomu, že bol mnohým na posmech! Títo veľkí ľudia to dokázali preto, lebo u nich došlo k vnútornému zážitku a k stretnutiu s Bohom, preto si smelo mohli povedať: "Dobre je nám tu!" Môžeme to povedať aj my? Môžem to povedať i ja?
     Dnešné Evanjelium nám, bratia a sestry, radí, čo musíme urobiť, aby sme to smelo mohli povedať. Všimnime si ešte raz apoštolov: išli za Ježišom dobrovoľne a potom za odmenu zasiahol Boh a oni mali príjemný zážitok.
     Tieto prvky majú spätnú väňzbu: ja chcem ísť k Bohu a on mi zo stretnutia s ním urobí zážitok. My často používame iba jeden prvok, a to, že Boh mi musí urobiť zážitok. Ale pozor, ja musím ísť za ním dobrovoľne. Tu nachádzame odpoveď na nesústredené a zvykové modlitby, na donútené sv. omše, či na zvykové spovede alebo sv. prijímania. Boh bude iba vtedy pôsobiť, iba vtedy budem mať vnútorný zážitok, ak ja toto všetko budem konať a prijímať s radosťou a s túžbou po stretnutí s ním.
     Pane, daj nám silu, aby v tvojej prítomnosti prenikalo do nášho života svetlo a sila, aby sme si vždy mohli povedať: "Dobre je nám v tvojej blízkosti!" Snažme sa i v tomto týždni viesť svoj duchovný život týmto smerom. Amen.