Archív Nedeľných čítaní a homílií

2. veľkonočná nedeľa- rok C


     Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.
     A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite ducha svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte. budú zadržané.“
     Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
     O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“
     Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“
     Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“
     Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

Jn 20, 19- 31

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohým ľuďom prischlo prirovnanie „neveriaci Tomáš“. Možno sa ušlo aj nám, keď sme niekomu nechceli uveriť, alebo sa nám niektoré skutočnosti nezdali byť možné. Iste toto prirovnanie nikoho nepoteší, ale ako vidíme z dnešného evanjelia je na mieste.
     Apoštol Tomáš bol naozaj neveriaci, keď mu ostatní apoštoli tvrdili, že Ježiš vstal z mŕtvych, povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
     Možno po tejto výpovedi Tomáš v našich očiach klesol. Bola by to ale veľká chyba, lebo Tomáš bol muž pohotový rozhodný, bol horlivý, plný elánu a plný lásky k Ježišovi i ľuďom. Len si spomeňme, že keď Ježiš chcel ísť k hrobu mŕtveho priateľa Lazára, vtedy Tomáš vyhlásil: „Poďme aj my a umrime s ním.“ Alebo keď Ježiš rozprával o svojom odchode k Otcovi, opäť sa ozval Tomáš: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ On teda nebol zlým, či neveriacim človekom. Mal iba pochybnosti a vlastne sa ukázal ako triezvo uvažujúci človek, ktorý neveril dajakým babským rečiam. Jasne vedel, že ak bol niekto raz ukrižovaný a prebodnutý, nemôže predsa za normálnych okolností ožiť. Všetko ale dobre skončilo. Ježiš ho presvedčil, že žije a nezabudol mu pripomenúť, že nepostupoval celkom správne: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“
     Tomášovo konanie nás dnes vedie k zamysleniu sa nad vierou, nevierou a pochybnosťou vo viere. Stojíme pred otázkou: „Čo je viera?“ Katechizmus Katolíckej cirkvi odpovedá takto: „Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Je to osobné primknutie sa človeka k Bohu. Súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu.“ Mnohí radi vyhlasujú, že veria len tomu, čo vidia. V tomto sa veľmi podobajú Tomášovi. A odpoveď na ich vyhlásenie? „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“ Títo ľudia si myslia, že odpoveď na problém „veriť, či neveriť“ im dá veda. Tá im však ponúka miesto jasnej odpovede rôzne názory. Jedni vravia, že veda ich oslobodila od predsudkov viery a náboženstva. Tvrdia, že viera by im bola prekážkou v ich vedeckom bádaní. Iní zasa dosvedčujú, že to bola práve veda, ktorá ich priviedla k viere. Spomeňme napríklad nositeľa Nobelovej ceny Alexisa Carrela, ktorý na základe svojich znalostí lekárskej vedy usúdil, že s jeho pacientkou sa stal zázrak, ktorého bol svedkom v Lurdoch. Predtým bol neveriacim, ale táto udalosť mu nedala pokoja, až kým sa nevrátil k viere.
     Ďalší majú vo viere mnohé iné pochybnosti. Sem musíme, bohužiaľ, pripočítať aj seba. Možno sa teraz so smútkom priznáte k svojim pochybnostiam vo viere a v duchu sa spýtate, že ako je to možné. Príčiny pochybností sú rozličné. Raz je to naša nevedomosť, inokedy ľahostajnosť, inokedy život a názory ľudí okolo nás, alebo zlý príklad či zlý život ľudí, hlásiacich sa k viere. Vedzme ale, že pochybnosti ešte nie sú nevierou, a teda nemusia byť ani hriechom. Vtedy by sme ich ale mohli hodnotiť ako hriech, keby sa človek nesnažil hľadať vysvetlenie a odpoveď. Preto je nutné v prípade pochybností vziať do rúk náboženskú literatúru, intenzívnejšie sa modliť, požiadať o rozhovor človeka, ktorý má viac náboženských vedomostí, alebo sa obrátiť s dôverou na kňaza. Keď potom zistíme, že naše pochybnosti neboli dostatočne odôvodnené, uznajme tak ako Tomáš: „Pán môj a Boh môj!“
     Ale od Tomáša máme ešte jedno poučenie. Nemáme veriť hocičo a hocikomu. Ľudia sú totiž ochotní veriť vo všelijaké zjavenia, zázraky, proroctvá, veštenia a pritom Kristovo evanjelium je im vedľajšie. Je nešťastím, ak títo ľudia majú viesť iného k viere. Niektorí z toho po čase vytriezvia a potom sa sami smejú, ako mohli veriť takým poverám. Keďže nikdy nemali opravdivú rozumnú vieru a náboženské pravdy ani nepoznali, stávajú sa neveriacimi. Čo hovorí teraz moje svedomie? Aká je moja viera? Zdravá a silná? Či slabá alebo naplnená poverami? Akú vieru som odovzdal tým, ktorých mi Boh zveril? Sú moje deti, vnukovia, veriaci? Praktizujú svoju vieru?
     Spisovateľ Giovanni Papini v mladosti stratil vieru ale hľadal pravdu. Navštevoval národnú knižnicu vo Florencii, veľa čítal, všetko chcel vedieť. Trvalo mu vyše dvadsať rokov, kým našiel istotu. Svoju túžbu po pravde vyjadril týmito slovami: „Na kolenách vás prosím. Vášnivo si prosím, čo len trochu istoty. Trochu viery. Atóm pravdy. Chcem najhlbšiu pravdu o sebe a o svete. Potrebujem ju ako poslednú oporu.“ Začal čítať evanjeliá, chodiť po kostoloch, hľadať Boha a našiel ho. Svoju knihu „Život Krista“ končí modlitbou plnou viery: „Si dosiaľ každý deň medzi nami a budeš s nami vždy. Žiješ medzi nami, pri nás, na zemi, ktorá je tvoja, naša, na tejto zemi. Potrebujeme len teba, jedine teba a nikoho iného. Jediný, ktorý nás miluješ, môžeš vycítiť, ako veľmi, strašne veľmi ťa potrebujeme na tomto svete, v tejto hodine.
     Čo povedať na záver? Nebojme sa hľadať čím lepšie zdôvodnenie náboženských právd viery. Veda nám ich nepopiera, ba neraz nám ich pomáha lepšie chápať. Viete, čo by nám v tejto chvíli asi povedal Ježiš? „Skúmaj, hľadaj, zdôvodňuj ale nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Amen.