Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. pôstna nedeľa- rok C


     Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“
     A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie; ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ,Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘
     On mu odvetil: ,Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“

Lk 13, 1- 9

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Mnohí z nás máme vo zvyku povedať, keď sa niekomu stalo niečo zlé, že to bol Boží trest. Podobný názor mali aj Židia za Ježišových čias. Keď sa niekomu stalo nešťastie, boli presvedčení, že to bol zlý a hriešny človek, a preto ho postihol Boží trest.
     Aj dnešné Evanjelium nám spomína dve tragické udalosti, pri ktorých boli Židia presvedčení, že tí, ktorí tam zahynuli, či už sa išlo o masakru v Galileji, či o nešťastie v Siloe, boli zlí a hriešni ľudia, a tak na seba privalili Boží trest. Ježiš však ich myšlienky privádza na správnu mieru, keď hovorí, že i tí, ktorých nepostihlo dajaké nešťastie, nie sú bez hriechu, a preto sa im treba kajať. Kajať sa treba všetkým. To je Ježišova výzva.
     My vieme, že najhlbšiu formu pokánia robíme pri sviatosti zmierenia. Vtedy sa Bohu vyznávame zo svojich hriechov a ľutujeme ich. Ľútosť nad hriechmi je najpodstatnejšou časťou sviatosti zmierenia. Doznanie si, že sme urobili zlo, že sme urazili Boha a blížneho a zároveň, že nad naším konaním pociťujeme ľútosť a bolesť. Keďže ľútosť je vo sviatosti zmierenia nevyhnutná, porozprávajme si, čo je to ľútosť a aká má byť naša ľútosť.
     Mnohí ľudia si myslia, že odrecitovanie kratučkej modlitby je ľútosť a že to úplne stačí k odpusteniu hriechov. Pozrime sa, čo nám o ľútosti hovorí Katechizmus: „Je to bolesť nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť.“ To znamená, že nie sú to iba slzy, či slová, ale vedomie, že sme urobili zlo a s tým je spojené aj určité trápenie, určitá výčitka, ktorá odsudzuje naše mylné konanie. Motívy tohto trápenia ale môžu byť rozličné. Tu je dôležité povedať, že ľútosť s hocijakého dôvodu nie je dostačujúca k sviatosti zmierenia. Povedzme si príklad. Zlodej ide kradnúť. Má smolu a chytia ho. Odsúdia a potrestajú. Dozvedia sa to i ľudia a zlodej stratí dobré meno. Trápi ho to, vyčíta si, čo urobil, lebo musí znášať hanbu a trest. Takáto ľútosť k sviatosti zmierenia nestačí. Je to iba ľútosť prirodzená, kedy ľutuje človek iba kvôli sebe, či kvôli ľuďom. Keby ho totiž neboli chytili, neľutoval by, ale práve naopak – mal by radosť z nakradnutých vecí.
     Aká má byť teda správna ľútosť? Hriechy máme ľutovať vo vzťahu k Bohu. Takáto ľútosť je nadprirodzená. Tá sa vyžaduje k odpusteniu hriechov. Ale aj tu možno vidieť rozdiel. Niekto ľutuje zo strachu pred Božím trestom, ktorý by ho postihol po smrti. Má strach z večného zatratenia alebo aspoň z očistca. Takáto ľútosť odpúšťa hriechy, ktoré sú vyznané vo svätej spovedi. Najvyšší stupeň ľútosti je ale vtedy, keď ľutujeme z lásky k Bohu. Netrápia nás hriechy len zo strachu pred zatratením, ale preto, že sme nimi zarmútili a urazili Boha, najväčšiu lásku. Takáto ľútosť je dokonalá a odpúšťa všedné hriechy. Môžeme ňou dosiahnuť aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k svätej spovedi, len čo to bude možné.
     Ktoré hriechy treba ľutovať? Všetky ťažké – smrteľné hriechy. Koho by netrápilo, že niektorým ťažkým hriechom ublížil svojej duši a urazil Boha, ten neľutuje svoj hriech. A bez ľútosti v žiadnom prípade neexistuje odpustenie. Pokiaľ ide o všedné hriechy, tie sa nám tiež neodpustia bez ľútosti. Je správne, aby sme po každom spytovaní svedomia oľutovali svoje hriechy a tak dali najavo, že nás trápi, že sme urazili nášho Boha, najväčšiu a nekonečnú dobrotu.
     Aj Sväté písmo nás upozorňuje na skutočnosť, že k odpusteniu hriechov je nevyhnutná ľútosť. Spomeňme Máriu Magdalénu, Petra, ženu pristihnutú pri cudzoložstve, lotra na kríži. Oni všetci uznali svoje viny a oľutovali ich. Zájdime aj do Starého zákona. Kráľ Dávid na výčitku proroka Nátana koná pokánie a slová jeho ľútosti sa nám zachovali v 50. žalme. Pripomeňme si aspoň časť z neho: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé.“
     Už si uvedomujeme, bratia a sestry, že ľútosť je nevyhnutná k svätej spovedi, a nie hocijaká ľútosť, ale ľútosť nadprirodzená, keď ľutujeme preto, že sme urazili Boha, jedinú a nekonečnú dobrotu? Býva takáto ľútosť pri mojej svätej spovedi? Alebo je to skôr bezmyšlienkovité odrecitovanie modlitby, ktorú som sa naučil pred mnohými desaťročiami? Aké sú moje sväté spovede? Dobré a platné?
     Keď sa sv. Pimen Veľký dopočul, že pustovník Arzén umiera, ponáhľal sa ho navštíviť. Keď ho uvidel na lôžku, ako končí svoj život povedal o ňom tieto slová: „Šťastný Arzén, lebo mal dar sĺz v tomto živote! Lebo kto neoplakáva svoje hriechy na zemi, bude za ne nariekať vo večnosti.“
     Toto si, bratia a sestry, zapamätajme aj my. Je veľa toho v našom živote, čo je zlé v Božích očiach, čo sa nezhoduje s Božou vôľou. Preto je nevyhnutné, aby sme s úprimnou túžbou a bolesťou v duši volali: „Zmiluj sa Bože!“ Pamätajme na to pri veľkonočnej svätej spovedi, ale aj pri každodennom spytovaní svedomia.