Bratia a sestry, koľkokrát sa vám už stalo, že vás ktosi postavil pred hotovú vec a v zlomku sekundy ste sa mali rozhodnúť. Takáto situácia je vždy nepríjemná. Poviete áno – je zle, poviete nie – a tiež je zle.

Aj Ježiša postavili pred hotovú vec. Prichytili ženu pri cudzoložstve. Mojžiš prikázal takéto ženy ukameňovať. Pred Ježišom stála otázka – čo s ňou? Ak povie áno, je zle, ak povie nie, je zle. Ako múdro to Ježiš vyriešil! Nič nepovedal, len písal niečo na zem. Ježiš mlčal a oni mali vynikajúcu príležitosť do neho dobiedzať. Tu im dal nečakanú odpoveď: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň! a ďalej mlčky písal na zem. Vtedy si začali všímať, čo píše. Uvedomili si, že on môže nielen písať, ale aj verejne kričať ich najtajnejšie hriechy a ich usvedčiť. Prečítali si: úžerník, cudzoložník, smilník, lakomec. V tej chvíli sa iste každý cítil hriešny, a tak sa postupne vytratili. Iba Ježiš zostal, on bol bez hriechu, on nemusel zutekať. On jediný mal právo zdvihnúť kameň, hodiť ho a naplniť tak Mojžišov zákon. Ale to neurobil a žene povedal: Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš!

Týmto gestom chcel Ježiš priblížiť svojho i nášho nebeského Otca. Veď sám povedal: Ja a Otec sme jedno. Ja som v Otcovi a Otec vo mne. Kto vidí mňa, ten vidí Otca. A tak jasne hovorí: Ako som sa ja zachoval k žene-hriešnici, tak by sa k nej zachoval aj Boh. Takýto milosrdný je Boh. Takýto láskyplný je Boh. Ježiš nám odhaľuje Jeho krásu. Ukázal, že Boh je nekonečne láskavý a milosrdný, ku všetkým bez rozdielu – i k hriešnikom, k malým aj veľkým k veľkým hriešnikom.

Boh cez tento Ježišov čin sa nám javí krajší a príťažlivejší. Či svojím srdcom sa hneď v tejto chvíli nenakláňame smerom k Bohu?

Však Ježiš nás nenechá dlho sa rozplývať nad týmto konštatovaním. Ide ešte ďalej. Naučil nás modliť sa „Otče náš“ a tam jasne povedal: Odpusť nám, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Ježiš chce, a to veľmi jasne a zreteľne, aby krása Boha vynikala cez našu krásu, aby sme sa aj my snažili konať tak, ako koná Boh.

Zamyslime sa. Ako je to s mojim odpúšťaním? Odpustím? Alebo pri najbližšej príležitosti zdvihnem kameň a hádžem ho do hriešnikov? Som však bez hriechu? Mám na to právo – zdvihnúť a hodiť, pretože ja to nerobím?

Doznajme si, bratia a sestry, ako často to takto robíme! Koľko je v nás hnevu, nevraživosti, závisti a nenávisti… S koľkými ľuďmi sa hneváme, koľkých sme odsúdili, s koľkými sa možno už roky nerozprávame, koľko zla sme porobili v rodinách, na pracovisku, v kolektívoch. Čo myslíte, má právo Ježiš zdvihnúť kameň a hodiť ho do nás? Iste má!!! Ale on to neurobí, a preto ani my nesmieme nikdy niečo také urobiť, nemáme na to právo! Krása Boha je v odpúšťaní, aj naša krása má byť v odpúšťaní. Lebo len vtedy nám odpustí Boh, ak to dokážeme aj my.

V niektorých krajinách sveta platí nepísaný zákon krvi – krvná pomsta. Pozostalí majú pomstiť svojho zabitého na rodine, ktorá ho zabila. Raz sa stala takáto vražda a rodina zabitého sa chystala pomstiť. Dozvedeli sa o tom Jezuiti, ktorí konali práve v tejto dedine misie. Pre Božie zľutovanie presvedčili matku zabitého, aby odpustila vrahovi jej syna. Otec ale nechcel o tom ani počuť. Povedal, že bude spokojný len vtedy, keď pomstí smrť svojho syna. Dopočul sa o kázniach otcov misionárov a chcel ich tiež počuť. Bol však práve vtedy chorý, a tak ho zaviedli do kostola, kde kňaz práve hovoril o odpustení a zmilovaní. Vychádzal z krásneho príkladu Ježiša Krista. Keď to otec počul, niečo sa v ňom zlomilo a prosil tých, ktorí ho priviedli do kostola, aby ho priviedli k oltáru. Keď to urobili, hoci bola ešte kázeň, skríkol: Otče, som kresťan a chcem, žiť podľa príkladu Ježiša Krista. Z lásky k nemu odpúšťam všetkým, ktorí zabili môjho syna!

Bratia a sestry, naučme sa tak konať aj my, nehádžme do iných kamene, ale podľa príkladu Ježiša z dnešného Evanjelia odpusťme každému a všetkým – potom Boh odpustí aj nám.

Nech zvyšné pôstne dni sú toho svedectvom.