Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. veľkonočná nedeľa- rok C


     Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Jn 13, 31- 33.34-35

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Človek, ktorý cíti blížiacu sa smrť, chce ešte uskutočniť niektoré dôležité veci. Iste sem patrí aj napísanie testamentu. Keď potom zomrie, pozostalí z úcty k nemu splnia jeho poslednú vôľu.
     Judáš vyšiel z večeradla a Ježiš veľmi dobre vedel, čo to znamená. Vedel, že dni jeho pozemského života sú spočítané. Preto zanecháva testament, v ktorom vyzýva svojich nasledovníkov: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Je teda nanajvýš správne, aby Ježišovi nasledovníci z úcty k nemu sa snažili tento testament dodržať a naplniť.
     Aká je však realita? Keby Ježišovi nasledovníci testament plnili, dejiny kresťanstva by boli dejinami lásky. Pretože to, žiaľ, tak nie je, stojíme možno pred dilemou: „Zlyhalo azda kresťanstvo?“ Nie! Kresťanstvo a jeho idey nezlyhali. Ak niekto zlyhal, tak to boli ľudia, ktorí nedodržali Ježišov testament.
     Prvé kresťanské spoločenstvá sa vyznačovali tým, že sa snažili plniť Ježišov príkaz lásky. Tým sa odlišovali aj od okolitého sveta. Mnohí sa vtedy pýtali: „Ako je to možné, že sa kresťania tak milujú?“ Lenže neskôr sa začali medzi sebou hádať o výklad niektorých častí Svätého písma, a tak sa vytvárali bloky, ktoré sa navzájom potierali, ničili, ba aj zabíjali. Zrádzali tým to podstatné na kresťanstve – lásku. Niektorým kresťanom išlo viac o moc a jej udržanie ako o lásku, ktorú im Ježiš tak kládol na srdce. Preto vznikali nové cirkvi a náboženské spoločnosti. Ale to ešte nie je všetko. Neláska, sebectvo, egoizmus, ba i nenávisť sú tu aj dnes, aj vo vnútri našej katolíckej Cirkvi. Len sa pozrime okolo seba. Mnohí z nás používajú kríž či modlitebnú knižku alebo svätý obrázok iba v kostole. Keď prídu domov, rýchle to všetko odložia a nastupuje život širokých lakťov, nenávisti, upodozrievania a intríg. Možno niektorých z vás teraz zamrazilo a v duchu sa pýtate: „Čo robiť? Aké je tu riešenie? Veď my predsa nechceme byť takíto?!“
     Bratia a sestry, tým správnym modelom je pre nás Kristus. Len vtedy budeme Ježišovi učeníci, keď sa On „zhmotní“ v našom konkrétnom živote. Až potom zažiari v plnej kráse láska, ktorá je základom kresťanstva. Láska obetujúca sa a pomáhajúca. Nepravá láska, ktorá je lžou, či maskou alebo náhradou za skutočnú lásku, vyjde vždy najavo. Krásne o opravdivej láske píše sv. Jakub: „Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“ Jakub tu hovorí jednu veľkú pravdu, že človek, ktorý môže byť dobrým teológom, nemusí byť ešte aj dobrým kresťanom. Kresťan má byť zrkadlom Krista. Aké je to smutné, keď mnohí miesto toho, aby boli zrkadlom, v ktorom sa odráža Ježišov život, ho skôr iným zacláňajú a špinia. Koľkokrát sa stane, že na otázku: „Prečo nechodíš do kostola a nepraktizuješ svoju vieru?“ dostanete odpoveď: „A načo? So mnou jeden pracuje, ktorý sa chváli, že je každú nedeľu v kostole a mal by si počuť jeho slovník, vidieť jeho pracovnú morálku, a to nehovorím o spôsobe jeho života. Pije, podvádza manželku a kradne z práce!“ Poviete si, že do kostola predsa nechodíme kvôli ľuďom, ale kvôli Bohu. To je pravda, ale doznajte sami, kresťan katolík má žiť tak, aby svojím príkladom ľudí priťahoval do kostola i ku Kristovi a nie odpudzoval. Tým najúčinnejším evanjeliom je život kresťana, pre ktorého je modelom sám Ježiš Kristus.
     Je Kristus mojím vzorom, vidieť ho z môjho konania? Počuť ho z mojich rečí? Poznať ho z môjho prístupu k blížnym? Aké svedectvo som o ňom vydal v uplynulom týždni? Bol som zrkadlom, v ktorom bolo vidieť Krista? Dajme pozor, aby sme nedopadli, ako malý Jožko. Bol na prvom svätom prijímaní a ako dar dostal od pána farára prívesok s krížikom. Mal ho neustále nosiť, aby mu pripomínal, že Pán Ježiš ho vždy vidí a vie, ako sa správa. Ktosi ho raz prichytil, ako kradne jablká. Jožko utekal a dotyčný, ktorý za ním nevládal, aspoň zakričal: „Počkaj, poviem to pánu farárovi!“ a aj povedal. Pán farár si chlapca zavolal a vyčítal mu: „Nehanbíš sa? Pán Ježiš ťa videl, čo si spravil!“ Jožko sa ale vynašiel a figliarsky povedal: „Nevidel, lebo ja som krížik nechal doma, keď som išiel na jablká.“
     Tento úsmevný príbeh je, bratia a sestry, pre nás varovaním. Neodkladajme Krista, keď sme doma či v práci alebo v škole a neberme ho so sebou iba do kostola. To by bolo málo. Naopak, majme ho vždy pri sebe a usilujme sa cez lásku, ktorú v bohatej miere budeme okolo seba rozdávať, robiť mu dobrú reklamu, nech spoznajú všetci, že sme jeho učeníci. Ježišov testament zaväzuje aj nás, preto ho napĺňajme aj celý nastávajúci týždeň. Amen.