Archív Nedeľných čítaní a homílií

7. veľkonočná nedeľa- rok C


     Ježiš zdvihol oči k nebu a modlil sa:
     „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.
     Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.
     Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

Jn 17, 20- 26

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste nik z nás nebude pochybovať o mojom výroku, keď poviem, že v duchovnom živote je najdôležitejšia modlitba. Veľmi pekne túto myšlienku potvrdzuje sv. Alfonz z Liguori, keď hovorí: Kto sa modlí, bude istotne spasený, kto sa nemodlí, bude istotne zatratený. Všetci svätí prišli do neba cez modlitbu a všetci zavrhnutí prišli do pekla preto, že sa nemodlili. Z týchto slov vidíme, že každý, kto podceňuje modlitbu, robí chybu.
     Ten najjasnejší dôkaz o nutnosti modlitby nachádzame však u samotného Ježiša Krista, ako to potvrdzuje aj evanjelium dnešnej nedele. Ježiš sa modlí za svojich učeníkov, lebo to považuje za potrebné. O čo skôr sa máme my, slabí a krehkí ľudia, obracať na Boha s modlitbou.
     Ak sme k sebe úprimní, musíme konštatovať, že túto povinnosť duchovného života často zanedbávame. Sami cítime, že naše modlitby nie sú dobré, často roztržité a nepozorné. Ale sú okolo nás i takí ľudia, ktorí sa vôbec nemodlia alebo sa modlia iba občas a z Boha si spravili akýsi „automat“, do ktorého po vhodení modlitby očakávajú, že im vypadne to, o čo prosia. Pri modlitbe sa ľudia dopúšťajú rôznych chýb, skúsme sa spoločne pozrieť na tieto nedostatky. Rozdelil som ich do troch skupín:
     Prvú skupinu tvoria tí, ktorí sa vôbec nemodlievajú. Pekne to vystihujú slová istého neveriaceho muža. Cestoval na dovolenku na vidiek, kde mal priateľa. Spolu chodievali na túry do prírody. Jedného dňa zablúdili do poľa, kde stál kríž. Neveriaci muž sa pred ním uklonil a šiel ďalej. Keď sa ho prekvapený priateľ spýtal, ako to myslel, odvetil: „My dvaja s Kristom sa len navzájom pozdravujeme, ale sa nikdy nerozprávame.“ Koľko takýchto ľudí je medzi nami, ktorí sa občas s Kristom pozdravia, napríklad pri krste ich dieťaťa, či pri sobáši, alebo pri pohrebe niekoho blízkeho, ale nikdy sa s ním nerozprávajú – nikdy sa nemodlia. Možno si myslia, že modliť sa treba iba vtedy, keď niečo potrebujeme, radi by sme rozkázali Bohu, kedy a ako to má vypočuť. Keď nie sú hneď vypočutí, urážajú sa a prestávajú sa priateliť s modlitbou. Ale aký je to nerozum robiť rozhodnutia namiesto Boha! On predsa najlepšie vie, kedy a ako nás vypočuť. Pozrime na Krista v Getsemanskej záhrade, keď prosí: Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!
     Druhú skupinu tvoria tí, ktorí sa modlievajú iba občas. Je to veľká nedbalosť. Modlitba má byť totiž pravidelná. Sme povinní prejavovať Bohu svoju úctu a lásku ako najvyššiemu Pánovi. Sme povinní mu prejavovať vďaku za všetky dary a milosti, ktoré nám dáva. Máme ho prosiť za všetko to, čo potrebujeme pre dušu i pre telo a napokon ho máme odprosovať za všetky hriechy, ktorými sme ho urazili. Ľahostajnosť v modlitbe je aj nedbalosťou voči duši, lebo tak ako telo potrebuje pokrm, tak ho potrebuje i duša. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Tradícia Cirkvi veriacim predkladá pravidelne sa opakujúce modlitby, ktoré majú živiť neprestajnú modlitbu. Niektoré sú každodenné: ranná a večerná modlitba, modlitba pred jedlom a po jedle, liturgia hodín.
     Do tretej skupiny môžeme zaradiť tých, ktorí sa síce modlia pravidelne, ale ich modlitba je roztržitá, nedbalá a nepozorná. Len si priznajme, ako málo stačí, aby sme sa nechali vyrušiť od modlitby. Niekedy stačí televízor, počítač, kamaráti. Alebo v kostole nový kabát suseda, či detský plač. Niekedy je to roztržitosť, ktorú si sami privolávame slabým sústredením. Potom premýšľame, čo budeme variť, kedy upratovať, koho stretneme, keď vyjdeme z kostola alebo či nás naši známi, ktorí nás videli, počkajú. Aj pre týchto ľudí má Ježiš priliehavú odpoveď: Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.
     Využime dnešnú nedeľu, aby sme si spytovali svedomie a odpovedali na otázky: Do ktorej skupiny ja patrím? Alebo môžem povedať, že ja nemám s modlitbou problémy? Ak to môže niekto povedať, musí veľmi ďakovať Bohu za vzácny dar. Ale myslím, že väčšina z nás má problémy aj s pravidelnosťou aj so sústredenosťou pri modlitbe.
     Čo máme robiť, nám radí stará legenda: Keď Adam a Eva zhrešili proti Pánu Bohu, museli opustiť raj, Adam sa ešte pri bráne obrátil na Boha a smutne sa spýtal: „Pane, teraz už navždy musíme byť odlúčení od teba?“ Pán zostal dojatý a hovorí Adamovi: „Dám vám posla, ktorého kedykoľvek môžete poslať ku mne so svojimi záležitosťami.“ Brána raja sa navždy zavrela a Adam s Evou kráčali po pustej ceste. Zrazu si všimli, ako vedľa nich kráča akási biela postava a pýtajú sa jej: „Kto si?“ Postava sa usmiala a povedala: „Modlitba.“
     Modlitba je Boží posol, ktorý zabezpečuje naše spojenie s Bohom. Myslíme na to, keď sa ideme modliť a zároveň si vzbuďme úmysel, že urobíme všetko preto, aby každá naša modlitba bola naozajstným rozhovorom s Bohom. Prosme Ježiša o pomoc, ako jeden z jeho učeníkov: Pane, nauč nás modliť sa…
     Dajme si predsavzatie do budúceho týždňa, že sa budeme usilovať o pravidelnú a dobrú modlitbu. Amen.