Archív Nedeľných čítaní a homílií

Zoslanie Ducha Svätého- rok C


     Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.
     V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli:
     „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“

Sk 2, 1-11

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V roku sú tri sviatky, pri ktorých výrazne cítime Boží zásah do ľudských dejín. Pre veriaceho človeka nie je ťažké uhádnuť, že sú to Vianoce, Veľká noc a Turíce. Môžeme povedať, že práve v týchto troch sviatkoch sa Boh viditeľným spôsobom predstavuje človekovi. Na Vianoce je ako milujúci Otec, ktorý posiela svojho Syna na svet. Na Veľkú noc sa predstavuje v Synovi, v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Na Turíce sa zjavuje ako Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov, aby naplnil božskou silou tých, ktorí uverili v Krista a túžia žiť jeho životom.
     Sviatok Turíc prežívame práve v dnešný deň. Prvé čítanie zo Skutkov apoštolov nás informuje o udalosti, ktorá sa stala v Jeruzaleme. Viditeľným spôsobom zostúpil na modliace sa zhromaždenie Duch Svätý.
     Vo všeobecnosti je ale Duch Svätý, táto tretia božská osoba, pre mnohých kresťanov neznáma. Prečo? Možno preto, že my, ľudia, sme viac zameraní na zmyslové poznanie. Ľahšie sa nám preto vníma Boh-Otec, ktorý sa predstavuje ako milovaný Otec a takého vidíme aj doma a Boh-Syn, ktorý sa predstavuje v Bohočlovekovi Ježišovi, ktorý chodil po tejto zemi. Ale Duch Svätý? Toho si akosi nedokážeme predstaviť. Zoberme si preto na pomoc Sväté písmo. Odtiaľ sa dozvedáme, že Duch Svätý je princípom Božieho života v nás, z neho žijeme, on nám dáva život. Ježiš sa o ňom vyjadril ako o vánku medzi Otcom a Synom, ako o Duchu lásky medzi Otcom a Synom. Týmto Duchom žije Ježiš a posiela ho na apoštolov. Všimnime si, ako na nich zapôsobil. Naučí ich všetko a pripomenie im všetko, čo Ježiš hovoril. Skutočne, výsledok je priam prekvapujúci – ustrašení apoštoli sa stávajú nebojácnymi, odvážnymi, zapálenými za Božiu vec a zvestujú Ježišovu náuku pred ľudom. Ba prestanú sa báť aj smrti. Učeným farizejom a zákonníkom nezostáva nič iné, iba žasnúť nad ich múdrosťou.
     Keď si všimneme účinky Ducha Svätého na apoštoloch, môžeme z toho vydedukovať aj jeho účinky na Cirkev. V Cirkvi sa prejavuje rozličným spôsobom: ako Duch múdrosti, rozumu, rady, sily, umenia, nábožnosti a bázne Božej. Počnúc prvými Turícami Ježiš v hojnej miere posiela Ducha Svätého Cirkvi a aj tým, ktorí sú otvorení jeho vplyvu a túžia svoj život žiť s Bohom. Ježiš chce svojho Ducha poslať každému z nás. Sme povolaní k tomu, aby sme Boha poznali, milovali a v dnešných časoch o ňom vydávali svedectvo. Denne sa preto máme otvárať pôsobeniu Ducha Svätého. Možno máte chuť spýtať sa ako? Odpoveď nám dávajú Skutky apoštolov: Keď bol Ježiš vzatý do neba, apoštoli sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi. Tu je odpoveď, ako sa otvoriť Duchu Svätému – modlitbou, osobným kontaktom s Bohom. Takto to robili všetci vynikajúci učeníci Pána.
     Redemptorista páter Tom Forrest mal tú česť koncelebrovať s pápežom Jánom Pavlom II. na jeho súkromnej svätej omši. Hovorí: Keď som šiel do jeho súkromnej kaplnky, modlil sa. Po omši som znova prechádzal okolo dverí kaplnky a opäť som ho videl kľačať pri modlitbe. Potom nás vítal v knižnici a pozval na raňajky. Cestou do jedálne som opäť prechádzal okolo kaplnky a tretíkrát som ho videl modliť sa. Asi po 8 minútach sa k nám pripojil a po raňajkách odišiel skôr ako my. Ostali sme trochu dlhšie, lebo sme sa zhovárali s jeho sekretárom. Keď sme odchádzali, štvrtýkrát som videl pápeža modliť sa v jeho malej kaplnke. Páter na záver dodáva krásnu myšlienku: Niekedy si myslíme, že sme tak zaneprázdnení, že nemáme čas na modlitbu. Pretože nik z nás nie je tak zaneprázdnený, ako tento modliaci sa pápež, žiadna výhovorka neplatí.
     Aj my, bratia a sestry, prestaňme už tvrdiť, že nemáme čas na modlitby, že iná práca je dôležitejšia ako svätá omša, že Eucharistia je pre iných, a nie pre mňa, nehodného. Siahajme smelo po prostriedkoch našej spásy. Už dnes, a potom počas celého nastávajúceho týždňa, otvorme sa osobnou modlitbou Duchu Svätému, prežívajme sústredene každú svätú omšu. Myslime pri nej iba na Toho, ktorý sa v nej obetuje nebeskému Otcovi za spásu celého sveta, teda aj za mňa. Naučme sa neustále prosiť: Pane, v hojnej miere zošli svojho Ducha aj na mňa, aby som Teba, svojho Boha, poznával stále lepšie a dokonalejšie. Z toho poznania nech vyrastá aj moja čistá láska k Tebe, aby som z lásky k Tebe vydával svedectvo radostného života dnešnému svetu. Amen.