Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. Adventná nedeľa- rok "C"


     Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael; raduj sa veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská! Pán zrušil tvoj trest, odvrátil nepriateľa. Kráľ Izraela, Pán je s tebou, neboj sa nijakého zla! V onen deň povedia Jeruzalemu: „Neboj sa, Sion, nech ti ruky nechabnú! Pán, tvoj Boh, je s tebou, hrdina, ktorý ťa zachráni. Teší sa a plesá nad tebou, obnovuje k tebe svoju lásku, plesá nad tebou a jasá; ako v deň zhromaždenia.“


Sof 3, 14 – 18a

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Len dvakrát v roku môže si kňaz obliecť rúcho ružovej farby – na 3. adventnú a na 4. pôstnu nedeľu. Obe nedele symbolizujú radosť z blížiacich sa vianočných či veľkonočných sviatkov. Aj dnešná bohoslužba má v sebe prvok radosti, veď vianočné sviatky sú už predo dvermi. Opäť si intenzívnejšie pripomenieme veľkosť Božej lásky, keď Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sa nám stal vo všetkom podobný, okrem hriechu. Radosť vyjadruje aj Prorok v dnešnom prvom čítaní: Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael; raduj sa veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská!
     Možno sa nám tieto adventné texty zdajú byť už príliš známe a tým pádom nezaujímavé, ale skúsme si uvedomiť, čo znamenali pre ľudí vtedajšej doby, keď títo proroci medzi nimi chodili a ohnivo kázali. Skúsme sa vžiť do ich postavenia a precítiť stav človeka po dedičnom hriechu.
     Veľmi pekne ho vystihol maďarský básnik Madach v básnickej dráme Tragédia človeka. Adamovi vkladá do úst tieto slová: Cítim, že Boh ma opustil a vyhnal. Som celkom sám a chudobný. A ďalej v zúfalstve volá: Vidina, zmizni, lebo zošaliem, aké je strašné zoči – voči živlom stáť v tomto boji celkom opustený a bezradný! Och, prečo odvrhol som ochrannú ruku Prozreteľnosti, ktorú som tušil, ale nevážil si, a ktorú teraz by som darmo volal?
     Možno máme pocit, že predsa nie je ťažké zadosťučiniť Bohu za hriech, veď je dobrý a milosrdný, a tak zaiste by mal odpustiť. Lenže človek bol úplne neschopný odprosiť Boha a dať mu náhradu za hriech. On svojou vinou, napriek upozorneniu, sa rútil do priepasti hriechu, urazil Boha a nekonečne sa od neho vzdialil. Tu nepomohlo kričať ani ľutovať tento pád. Snáď sa nám zdá čudné, že hoci človek dokázal nekonečne uraziť Boha, ale nebol schopný nekonečného zadosťučinenia. Aby sme to lepšie pochopili, nazrime do každodenného života. Denne sme svedkami skutkov, ktoré zapríčinia zlo a nešťastie. Tieto skutky sme schopní vykonať bez dajakej veľkej námahy, ale odvrátiť škodu, ktorú nimi spôsobíme, často ani nie je možné. Človek naozaj dokáže urobiť také zlo a chybu, ktorú nie je možné napraviť. Platí to aj v morálnej, aj v duchovnej oblasti. Presne taký bol aj dedičný hriech, ktorý Boha nekonečne urazil, a preto ako náprava muselo prísť nekonečné uzmierenie a zadosťučinenie, ktoré však človek nebol schopný vykonať. Veď v Adamovi zhrešili všetci ľudia a padli s ním do priepasti odlúčenia sa od Boha. Všetci sa zranili. Je to tak, ako keď sa zrúti skupina horolezcov zo steny. Pád zapríčinil iba jeden z nich, ale keďže viseli na jednom lane, všetci sa zrútili do priepasti. Dostali sa do situácie, keď im môže pomôcť iba cudzia ruka, ktorá ich musí vytiahnuť, viesť, ba aj niesť. Tak hlboko spadol aj človek, že sám nič nemohol urobiť a zachrániť ho mohol jedine Boh. Len On mohol zostúpiť až na dno priepasti a vyviesť ho odtiaľ, len Boh mohol obnoviť svoje priateľstvo s ľuďmi a iba na Ňom závisel prvý krok k zmieraniu. Urobil tak nie zo spravodlivosti, ale z lásky. Veď už v raji prisľúbil nápravu a prostredníctvom svojho Syna ju aj uskutočnil.
     Možno po vypočutí si týchto slov máme pokušenie sa ľudsky spýtať, či to bolo od Boha rozumné, takto sa ponížiť. Skúsili ste sa niekedy zamyslieť nad tým, kam až siaha ľudská láska? Akých obetí je schopná? Uvediem príklady:
     Pred tridsiatimi rokmi bol v Taliansku vysvätený kňaz Mário Gerlin. Mal 50 rokov. Pýtate sa prečo až tak neskoro? Tridsať rokov opatroval rodičov a troch bratov. Iba on bol zdravý. Pôsobil ako učiteľ, potom ako starosta obce. Keď mal 25 rokov, zanechal svoju snúbenicu, hoci ich láska bola naozaj veľká, ale láska k trpiacim súrodencom a rodičom bola ešte väčšia. Keď všetci zomreli, stal sa kňazom. Alebo ste už všetci stretli matku, ktorá má mentálne postihnuté dieťa. Napriek tomu ho nedá do ústavu, ale s láskou sa o neho stará, hoci často vie, že nezažije žiadnu vďaku, možno ani úsmev.
     Keď sa tak úžasne dokáže prejaviť ľudská láska, o čo intenzívnejšie sa prejaví Božia láska, veď On sám je Láska. Preto aj v dnešnú nedeľu pociťujeme nesmiernu radosť, že nám poslal na svet svojho Syna, ktorý nás zachránil z priepasti hriechu a opäť nám ponúkol Božie priateľstvo.
     Túto radosť zvestujme aj v nastávajúcom týždni všetkým, s ktorými sa stretneme. Nezabúdajme ich aj seba povzbudiť, aby sme v dobrej vianočnej svätej spovedi očistili sa z hriechov, vyšli z priepasti, a tak uvoľnili v našej duši miesto pre Krista, aby sa v nej mohol narodiť.