Archív Nedeľných čítaní a homílií

1. nedeľa v období „cez rok“- rok C


     Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“


Lk 3, 15– 16, 21– 22

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     V dnešnej dobe je veľa detí, ktoré prestali mať záujem o svojich rodičov. Ba nájdu sa aj takí, ktorí sa k nim vôbec nepriznávajú. Veľmi zlé je však aj to, keď sa niekto hanbí za svoju vieru, za to, že je kresťan katolík a usiluje sa aj navonok zatajiť, že patrí do spoločenstva Božích synov a dcér.
     Dnešný sviatok nás má povzbudiť, aby sme sa nehanbili za to, že sme kresťania a zamysleli sa nad skutočnosťou nášho krstu a nad tým, ako nás zaviazal, aby sme vydávali svedectvo o nebeskom Otcovi.
     Ježiš pred verejným vystúpením prichádza k rieke Jordán a dáva sa pokrstiť. Vtedy Boh-Otec vydáva o ňom svedectvo: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. Krst, ktorým Ján krstil, bol krstom pokánia a prijímali ho tí, ktorí sa cítili hriešnymi a túžili po odpustení a zmierení sa s Bohom. Prečo ale prichádza Kristus a stavia sa medzi hriešnikov? Azda aj on sa cítil byť v niečom vinný? Nie! O hriechu u Krista nemôže byť ani reči, veď on je ten Baránok, ktorý sníma hriechy sveta. Prichádza, aby bolo všetkým jasné, kto on je. Pri Ježišovom krste sám Boh-Otec vydáva o ňom svedectvo. Predstavuje nám Krista ako svojho Syna, posiela ho na svet, aby nás všetkých vyslobodil z moci smrti a priviedol do vlasti svetla a života.
     Aj my sme boli pokrstení. Ale nielen Jánovým krstom, ale aj krstom Kristovým. Väčšina z nás sa na to nepamätá, lebo sme boli maličkí, keď nás rodičia a krstní rodičia priniesli do chrámu. Vo chvíli, keď kňaz nám lial na hlavu vodu, tiež sa otvorilo nebo, Duch Svätý naplnil naše duše a Boh nad nami vyslovil slová: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. V tom okamihu nás prijal za svoje deti. Pre nás to nie je iba výsada, ale aj veľký záväzok, aby sme vydávali svedectvo o nebeskom Otcovi, aby ľudia prostredníctvom nás spoznali Boha ako Otca všetkých. K tejto úlohe nás Ježiš vážne napomína: Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.
     Ako však ľudia môžu oslavovať Otca, keď nebudú vidieť na nás, kresťanoch, že sme svetlom? Aké svedectvo vydáme, ak sa budeme hanbiť za krstné vyznačenie a svojím životom popierame, že sme kresťania? Môže mať v nás Boh zaľúbenie?
     To však je iba jedna stránka nášho kresťanstva, preto sa pozrime aj na druhú. Boh má dnes veru aj takých synov a dcéry, ktorí sa za neho nehanbia, ba sú na neho hrdí a v nich má zaľúbenie. Povzbuďme sa na niekoľkých príkladoch:
     Mladý muž prišiel spolu s otcom na faru zahlásiť krst syna. Keď všetko s kňazom dohodol a už boli na odchode, spýtal sa starý otec: Pán farár, nemohli by ste dieťa pokrstiť tajne, aby nik o tom nevedel? Mám strach, že sa opäť vrátia časy, keď to bude na škodu! Vtedy syn prekvapený otcovou otázkou obrátil sa k nemu a povedal: Otec, hanbím sa za to, čo si povedal! a kňaza poprosil: My nechceme krstiť tajne. Nech je pokrstené ako ostatné deti. Ja sa nebojím ani nehanbím, že som kresťan!
     Milan Jurčo v básni Víťazný oblúk sa pýta:
Čo nám ostáva? Máme sa hanbiť za evanjelium Kristovo?
Či sa život hanbí za to, že žije?
Či sa hanbia jedle za svoju výšku? Alebo biele ruže za svoju krásu?
Či sa hanbí pšeničné pole za to, že vonia chlebom?
Či sa pred niekým schovávajú oblaky?
Či vietor neletí slobodne a či slnko prijíma svetlo z vyhasnutej hviezdy?
Všetko, všetko na nebi, všetko na zemi oslavuje Tvorcu.
A človek, obraz samého Boha, by sa bezmocne krčil, schovával sa a bál?
Ó, človek, veriaci človek, padol by si tak, že by si sa hanbil za Otca v nebi?
     Nie, my sa nebudeme hanbiť, ale odteraz sa pousilujeme žiť tak, aby všetci vedeli, že sme Boží, že sme kresťania katolíci!
     V dnešný deň, keď nám Ježiš ukazuje veľkosť a dôležitosť krstu, pokorne prosme: Otče, ak sme doteraz boli k Tebe nevďační, chceme to napraviť! Chceme žiť tak, aby si mal v nás zaľúbenie po všetky dni nášho života!