Archív Nedeľných čítaní a homílií

11. nedeľa v období „cez rok“- rok C


     Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.
     Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“
     „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“


Lk 7, 36-50

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Iste je to príjemný pocit, keď sa rodina po celodennom zhone stretne večer pri spoločnom stole. Tam je možnosť sa porozprávať, zhodnotiť deň a vyriešiť množstvo problémov.
     Dnešné evanjelium nám ukazuje, že u Ježiša tomu bolo inak. Jeho posedenia pri stole nebývali vždy príjemné. Obyčajne sa čosi prihodilo, a je tomu tak aj v tomto prípade. Ježiš bol na obede u farizeja Šimona. Spočiatku bolo všetko v poriadku. Každý sa k Ježišovi tlačil a chcel sedieť čo najbližšie pri ňom, chcel čo najviac vidieť a počuť. Túto pohodu narušila žena, o ktorej sa povrávalo, že je verejná hriešnica. Vtom sa všetko zmenilo a jej príchodom sa zhromaždenie rozdelilo.
     Na jednej strane stála žena, ktorá sa cítila byť veľkou dlžníčkou. Dobre si bola vedomá svojich nerestí a chýb. Už ale nemôže žiť s takou ťarchou na duši, preto nepozvaná vstúpi do domu a vyberie sa rovno k Ježišovi. Uvedomuje si, že nemá právo Ježišovi ani pohliadnuť do očí, preto sa mu vrhne k nohám a odprosuje svojimi slzami, bozkami, vlasmi i drahocennou masťou.
     Na druhej strane stojí farizej Šimon, ktorý sa cíti byť vysoko nad takou ženou a možno cíti aj akúsi nadradenosť nad Ježišom. Vedel totiž, čo je to za ženu a zároveň začal pochybovať o Ježišovom proroctve. Povedal si: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, spoznal by, že je to hriešnica.“ Šimon vlastne podcenil i ženu i Ježiša. Preto dostáva lekciu: „Nedal si mi vody na nohy, nepobozkal si ma, nepomazal si mi hlavu olejom.“ Na dôkaz, že Ježiš si váži službu ženy, vysloví azda najkrajšie slová Svätého písma: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“
     Možno aj dnes tu medzi nami sú dajakí Šimonovia, ktorí si povedia: „To vari znamená, že Ježiš ospravedlňuje hriešny život ženy?“ Vôbec nie! Dobre vieme, že Ježiš je Boh, ktorému sa najviac protiví hriech. On dobre vie, ako môže hriech človeka zotročiť a aké následky môže mať na jeho časný, no najmä večný život. Chce hriešnici pomôcť. Neospravedlňuje ľudskú zlobu a hriešnosť, keď hriešnici odpúšťa. On jej dáva šancu sa zmeniť.
     Práve tu urobil Šimon chybu. On nechcel žene pomôcť, nepochopil jej skutok, ktorým vyjadrovala zmenu zmýšľania a opravdivé pokánie. Nepodobám sa aj ja Šimonovi? Ako často nechcem vidieť zmenu zmýšľania a ľútosť v živote mojich blížnych? Ako často ich odsúdim a zatratím?
     Ježiš je nám veľkým príkladom. Musíme sa od neho naučiť byť milosrdní a odpúšťať druhým. Musíme vynikať trpezlivosťou, láskou a hoci si nechceme priznať našu hriešnosť – sme hriešni. Aj my máme svoje chyby, aj nami lomcujú rôzne vášne, aj my máme voči Bohu veľa dlhov. Preto mu ich musíme splácať cez lásku a milosrdenstvo, cez odpustenie a prepáčenie chýb, ktorých sa dopustili naši blížni. Ježiš to jasne vyjadril slovami: „Blažení milosrdní“ a svoje milosrdenstvo dokázal pri farizejovom stole. Ak teda aj my budeme milosrdní k blížnym, ak im budeme preukazovať službu, vtedy aj nad nami Ježiš vyriekne tie najkrajšie slová: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ Potom zažijeme ten úžasný pocit, keď z našej duše spadne ťažký kameň. Potom pochopíme, že Ježiš je preto voči nám milosrdný, lebo sme aj my dokázali byť milosrdní.
     V kláštore istý rehoľný brat pri obede pred ostatnými bratmi kritizoval a odsúdil svojho spolubrata, ktorý sa dopustil akejsi chyby. Všetci čakali na reakciu predstaveného. Ten však mlčal, vstal od stola a odišiel. O malú chvíľu ho mnísi zazreli chodiť po kláštornej záhrade s akýmsi čudným nákladom. Na chrbte mal veľké vrece piesku a vpredu s ním spojené malé vrecko piesku. Takto chodil pomerne dlhý čas. Zohnutý pod ťarchou veľkého vreca sa neustále pozeral na malé vrecko. Pri večeri sa ho jeden z bratov spýtal, čo to malo znamenať. On odpovedal: „Bratia, veľké vrece na mojom chrbte sú moje chyby a hriechy. Malé vrecko sú chyby blížneho. Hoci sú moje chyby veľké a ťažké, predsa ich nevidím, ako to vrece na chrbte. Ale chyby mojich blížnych vidím veľmi dobre, hoci sú oproti tým mojim, malé a ľahké. Mám ich totiž neustále pred očami.“
     Poučení týmto príbehom dajme si, bratia a sestry, záležať v tomto novom týždni, aby sme si uvedomovali predovšetkým svoje chyby a nedostatky a naučme sa proti nim bojovať a odstraňovať ich. Keď to dokážeme, budeme vedieť byť milosrdní a láskaví aj k blížnym. To si Ježiš od nás praje.
     Pane, odpusť nám, že sme tak veľmi podobní tvojmu nepozornému hostiteľovi Šimonovi a tak málo tej, ktorá hneď pochopila a urobila, čo sa patrí.