Archív Nedeľných čítaní a homílií

20. Nedeľa v období „cez rok“- rok C


     V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.


Lk 1, 39- 45

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Neexistuje asi človek, v ktorého očiach by sme nevideli hrdosť. Každý z nás si chráni svoju hrdosť. Päťročný chlapec je hrdý na nový bicykel. Matka je hrdá na svoje dieťa, ktoré vozí v kočíku. Otec je hrdý na dom, ktorý práve dokončil. Žiak je hrdý na dobré vysvedčenie. Športovec je hrdý na výkon, ktorý dosiahol…
     V dnešný deň nám Cirkev predkladá pred duchovný zrak Máriu, v ktorej očiach tiež môžeme vidieť hrdosť. Sama to vyjadrila takto: Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Mária je hrdá na Boha. Všetko, čo má a dokáže, pochádza od neho. Krásne túto skutočnosť vyjadrila v chválospeve, ktorý sme si vypočuli v dnešnom evanjeliu.
     Mária si svoju hrdosť na Boha upevnila cez vieru. Jej život bol preniknutý vierou. Prejavilo sa to pri anjelovom zvestovaní, počas návštevy u príbuznej Alžbety, pri Ježišovom narodení, ale aj pod krížom. Lebo aj tu stojí plná viery, veď vie, že iba touto cestou sa zasa môže do ľudských duší vrátiť nadprirodzený Boží život. Mária ukazuje, že život spojený s vierou stáva sa plnohodnotný a šťastný.
     Z viery budovala Mária čnosť lásky. Spomeňme si, s akou láskou sa starala o Ježiša, s akou láskou sa mu prihovárala, keď ako dvanásťročného našla ho v chráme a s akou láskou ho sprevádzala na Kalváriu. Máriin život naplnený láskou ukazuje, že iba takýto život je naozaj krásny a bohatý.
     Z viery Mária budovala aj čnosť čistoty. Už anjel pri zvestovaní to naznačil: Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou. Čistotu srdca si uchovala počas celého života. Aj týmto nám ukazuje, že život naplnený čistotou srdca a tela, je správny a šťastný.
     Vieru, lásku a čistotu Mária čerpala z Boha a na to mohla byť naozaj hrdá. Za krásny a plnohodnotný život ju Boh odmenil, že vzal ju s telom aj s dušou do neba. Naša Matka je v nebi. Doznajme si, kto z nás netúži sa dostať za ňou? Možno ale v tejto túžbe nás zastaví otázka: Čo pre to musíme urobiť? Cestu nám ukazuje ona sama. Máme byť hrdí na Boha a z tejto hrdosti čerpať vieru, lásku a čistotu srdca, aby sme sa mohli vyhýbať hriechu. Takto očistení, máme v blížnych vidieť Krista a poslúžiť mu cez nich.
     Už chápeme, aká cesta vedie do neba za Matkou? Cesta viery, lásky a čistoty srdca. Je pravda, že táto cesta ja veľmi náročná. Mária, ktorá nás ale na nej predišla, pomôže nám zvládnuť ju. Tým zdôrazňuje, že k jej Synovi najistejšia cesta vedie cez ňu.
     Po skončení vojny rozprával jeden ruský delostrelecký dôstojník svoj príbeh: „Už ako mladík som veľmi túžil byť dôstojníkom v armáde. Lenže nebola možnosť sa dostať do školy, a preto na vojne som bol iba obyčajným vojakom. Raz som sa spolu s kamarátom preslávil počas vojenskej operácie a za to mal som byť povýšený na dôstojníka. Tešil som sa ako malý chlapec. Už sme boli nastúpení v rade a veliteľ prečítal rozkaz. Vtedy jeden z vojakov vystúpil z radu a veliteľovi povedal, že ja nesmiem byť povýšený, lebo nosím pri sebe ikonu Bohorodičky a aj v ňu verím. Tak budem iste zradca aj špión. Veliteľ sa ma spýtal : Je to pravda? Si zradca? Máš pri sebe ikonu? Potom povedal: Tu máš dôstojnícke výložky a teraz sa rozhodni, čo pošliapeš, výložky alebo ikonu. Urobil som tri kroky vpred a pošliapal výložky – najkrajší sen svojej mladosti. O tom, čo som si potom vytrpel, ani nehovorím. Dôstojníkom som sa stal až potom – v zajatí. Som ale rád, že som nepošliapal ikonu, ktorú mi na krk zavesila moja matka. Viem, že pod ochranou Bohorodičky si zachovám vieru a raz sa s ňou stretnem v nebi. Som hrdý, že verím v Boha a vieru som si zachoval aj počas ťažkých čias.“
     V tejto pravde sa utvrďme aj my, že keď budeme žiť podľa viery, lásky a čistoty, raz sa stretneme s našou Matkou a s jej Synom.
     Mária, daj, aby sme vždy boli na Boha hrdí!