Archív Nedeľných čítaní a homílií

29. Nedeľa v období „cez rok“- rok C


     Ježiš rozpovedal učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: „Obráň ma pred mojím protivníkom. Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: „Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“


Lk 18, 1- 8

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Človek veľmi často zabúda prosiť Boha aj ľudí. Všetko, čo má, berie akosi automaticky. A tak sa spomedzi ľudí vytráca láska, porozumenie a nezištnosť. Aj vám sa iste už stalo, že na vaše prosím sa nenašla odpoveď.
     Práve na túto tému sa nám prihovára Ježiš, keď hovorí, že sa treba stále modliť a neochabovať. Naznačuje, že keď sklamú a zlyhajú ľudia, Boh vždy zostane verný. Preto neustále treba naň myslieť a udržiavať s ním kontakt cez modlitbu. Na vysvetlenie svojej požiadavky použil podobenstvo o sudcovi a vdove, ktorej sa stala veľká krivda. Preto sa vybrala k sudcovi, ktorý bol tvrdým a nebojácnym človekom. Sudca kvôli pokoju a vlastnej bezpečnosti žene pomohol. Ježiš zakončuje podobenstvo otázkou, ktorá je zároveň pre nás výzvou: A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?
     Z príbehu možno vyčítať tri dôležité skutočnosti:
– žena vedela, kto jej môže pomôcť,
– naliehavo prosila,
– vytrvalo prosila.
     Iste chápeme, že Ježišovi nešlo v podobenstve o vdovu, ale o nás. Príbeh vyrozprával preto, aby nás upozornil, že aj náš vzťah k Bohu je taký istý, ako vzťah vdovy k sudcovi. Vyzýva nás, aby sme sa naučili správne prosiť.
     Máme jasne vedieť, že naše žiadosti, prosby a chvály Boh vyslyší. Ľudia už od pradávna vedeli, ku komu sa treba obracať s prosbami. Jasný dôkaz nám dáva dnešné 1. čítanie, keď Mojžiš so zdvihnutými rukami prosil Boha o pomoc v boji proti Amalekitom. Dôkazy nachádzame aj na iných miestach Svätého písma. V knihe Tobiášovej čítame: V každom čase dobroreč Pánovi, svojmu Bohu, a pros ho, aby ti bol vodcom na cestách, aby sa ti vydarili všetky činy a zámery. Lebo ani jeden národ nemá v moci svoj zámer, ale všetko dobré im dáva sám Pán. A Pavol Kolosanom píše: V modlitbe buďte vytrvalí! Svätý Gregor zasa k tejto téme dodáva: Boh chce, aby sme mu svojimi modlitbami robili násilie, čiže prinútili ho, aby nás vyslyšal, lebo takéto násilie ho nehnevá, ale naopak, uzmieruje! Je to veľká výzva pre nás, aby sme si všetko prosili od Boha.
     Vdova však poukazuje aj na to, že naša prosba – modlitba, má byť naliehavá. Ale môžeme u mnohých ľudí naraziť na znechutenie: Ako dlho už o čosi prosím a nič sa nemení. Už sa ani neviem modliť, lebo moje volanie mi pripadá, akoby šlo kamsi do prázdna. Myslím si, že ďalšia modlitba je iba marením času. Zdá sa mi, že v mojom živote sa nič nezmenilo, ani nezmení. Človek, ktorý takto hovorí, predstavuje si Boha ako dajaký automat, do ktorého vhodíme modlitbu a vypadne nám, čo si žiadame. Takýto pohľad na modlitbu je veľmi zlý. Naliehavá modlitba vždy slávila úspech. Vezmime si príklad svätej Moniky. Osemnásť rokov sa naliehavo modlila za obrátenie svojho syna, ktorého my dnes uctievame ako jedného z najväčších svätcov a učiteľov Cirkvi.
     Podľa vzoru vdovy z dnešného evanjelia má byť modlitba vytrvalá. Aj tu by sme mohli počuť námietky niektorých ľudí: V dnešnej dobe sa modliť? A k tomu dvakrát za deň? Kde by som na to zobral čas? Prečo Boh čosi také odo mňa žiada? Veď predsa je vševediaci a dobre vie, čo potrebujem! Akú odpoveď dať týmto ľuďom? Boh naozaj vie, čo potrebujeme, lenže modlitbou nás vychováva. Presne tak, ako to robia múdri rodičia. Aj oni vedia, čo dieťa potrebuje a predsa žiadajú od neho, aby ich poprosilo, počkalo, poďakovalo, a tak si uvedomilo, že na rodičoch je závislé. Aj my sme na Bohu závislí, preto mu treba prejaviť poslušnosť, úctu a vďačnosť.
     Vytrvalá modlitba slávila už neraz veľké úspechy. Istý muž spomína, ako sa dostal k viere. Ako veriaci sa potom modlil za svojich súrodencov, aby vieru spoznali aj oni. Hovorí: Jeden brat sa obrátil po dvoch rokoch modlitby, druhý po dvanástich a tretí po dvadsiatichpiatich.
     Chápeme, aká má byť naša modlitba? Zameraná na Boha, naliehavá a vytrvalá. Možno zasa bude niekto namietať: ja sa tak modlím, ale necítim žiadnu zmenu! Uvedomme si, že Božia odpoveď môže byť trojaká: áno, nie, počkaj. Každá z odpovedí je najlepšia pre náš život. Hoci to snáď hneď nepochopíme, neskôr uvidíme, že aj to Božie nie bolo správne pre náš život. Žiadali sme niečo, čo nám bolo pre večný život neužitočné. Naučme sa modliť vytrvalo a naliehavo, lebo tým sa posilňuje naša viera.
     Známy románopisec Cronin sedel v jednom viedenskom kostole. Zrazu počul ťažké kroky po dlažbe, obzrel sa a videl muža, ktorý niesol chromé dieťa. Prišiel pred oltár Panny Márie, zažal sviecu, chvíľu sa pomodlil a odišiel. Pred kostolom uložil dieťa do primitívneho vozíka. Cronin zo zvedavosti sa vybral za nimi. Nedalo mu, preto sa spýtal muža, prečo tak koná. A on mu odvetil: Chodíme sem denne preto, aby nevyhasla viera v našich srdciach. Modlitba posilňuje vieru v našich srdciach. Preto vždy majme na pamäti Ježišovu výzvu: Modlite sa a neochabujte! Modlime sa v radosti, v žalosti, v zdraví aj v chorobe. Neochabujme, lebo modlitba je najsilnejšia zbraň.