Archív Nedeľných čítaní a homílií

31. Nedeľa v období „cez rok“- rok C


     Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“


Lk 19, 1- 10

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý je rád, keď do jeho domu zavíta šťastie. Môže to byť napríklad narodenie dieťaťa, ktoré je svedectvom veľkej lásky manželov, alebo príchod priateľa, ktorý pomôže a prinesie pokoj do rozhádaného domu. Šťastné udalosti dokážu zmeniť naše chovanie, náš život, náš vzťah k ľuďom.
     Aj v dnešnom evanjeliu sme počuli o vzácnej návšteve. Ježiš vstúpil do Zachejovho domu a priniesol tam šťastie. Sám to vyjadril slovami: Dnes prišla spása do tohoto domu.
     Zachej svojím povolaním patril k tým, ktorých ľudia nenávideli. Bol colníkom. V tých časoch colník nevyberal poplatky podľa spravodlivosti, ale vydieral ľudí a žiadal od nich aj niečo pre seba. Colníci boli verejnými hriešnikmi. Lenže Kristus prišiel spasiť všetkých ľudí, aj tých najväčších hriešnikov. Sám povedal: Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo. Na príklade Zacheja vidíme, že každý, koho zasiahne Božia milosť a on ju prijme, nech je akokoľvek hriešny, môže dosiahnuť spásu. Zachej túžil vidieť Ježiša a jeho túžba nielenže sa splnila, ale dosiahol väčšie videnie. Doznal si svoju chybu, prehodnotil doterajší život a napokon vyhlásil: Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne. Z evanjelií poznáme ešte jedného muža, ktorý túžil vidieť Ježiša, ale nepocítil takú radosť, ako Zachej. Bol to Herodes. Aj on bol zvedavý a dúfal, že pred kráľom Ježiš urobí aj dajaký zázrak, ale nestalo sa tak. Herodes bol zatvrdlivý, Ježišom v srdci pohŕdal a vnímal ho ako dajakého cirkusového umelca. Jemu sa nedostalo radosti, ani odpustenia. Vidíte ten rozdiel medzi Zachejom a Herodesom? Zachej otvoril svoje srdce Božej milosti, ale Herodes to nedokázal. Keby to dokázal, Pán by odpustil aj jemu a vlial by mu do duše pokoj.
     Aj dnes veľa ľudí chce vidieť Krista a stretnúť ho. Ale prečo? Prečo sú kresťanmi? Prečo sú členmi Cirkvi? Prečo sa sobášia v kostole a dávajú krstiť deti? Či nie častokrát iba zo zvedavosti? Alebo, aby bol v rodine pokoj? Alebo, aby ich neohovárali iní ľudia? To je veľmi málo, ak niekto takto zmýšľa a chce iba z tohto dôvodu vidieť Krista. Také zmýšľanie človeka nezmení. Spýtate sa, čo je správne? Kedy je v človekovi opravdivá túžba vidieť Krista? Vtedy, keď zostúpi zo svojej pýchy. Keď sa neschováva pomedzi konáre ľudských ohľadov a zvyklostí, ale keď otvorí dom svojho srdca, aby doň Ježiš vstúpil, aby sa stal pánom jeho života. Potom dokáže odovzdať Kristovi všetko, čo ho robí hriešnym, bojazlivým a upodozrievavým. Vtedy bude naozaj šťastný ako Zachej a bude počuť Pánove slová: Dnes prišla spása do tohoto domu.
     Spytujme si svedomie, či tieto slová sa nedotýkajú aj mňa, môjho domu, domu môjho srdca. Či sa neschovávam možno aj celý rok pred Ježišom a ukážem sa mu tak na Vianoce a Veľkú noc a myslím si, že mu to musí stačiť. Či sviatosti, ktoré som prijal ja alebo moje deti, neboli skôr akýmsi folklórom, ako vyjadrením mojej hlbokej viery. Koľkí ľudia, ktorí boli kedysi sklamaní životom, kariérou alebo strachom z prenasledovania, dokážu teraz horlivo vyznávať Krista. A nás, čo sme sa kedysi k nemu hrdo hlásili, dávno predstihli, lebo sme zostali stáť na polceste a mysleli sme si, že prejavy našej viery, ktoré konáme, nám bohato stačia. Títo ľudia sa nechali osloviť Kristom. Možno ich zavolal cez chorobu, cez priateľa, cez kňaza a odkázal im, že chce byť hosťom ich srdca. No my sme zostali vo svojich zvyklostiach, z ľutovania sa koľko sme pre neho museli v minulosti trpieť a vo zvykových prejavoch našej viery.
     Všetci poznáte obraz Ježiša, ako klope na dvere. Keď ho maliar domaľoval, chcel ho poslať na výstavu. Jeho malý syn sa na obraz zadíval a hovorí mu: Ocko, na obraze máš chybu. Dvere, na ktoré klope Pán Ježiš, nemajú kľučku. Zabudol si ju namaľovať? Otec mu odvetil: Nezabudol som. Dvere sú ľudským srdcom a tam je kľučka zvnútra. Zvonka sa nedajú otvoriť. Musí ich otvoriť len človek, aby vpustil dnu Pána Ježiša.
     Ježiš klope na dvere všetkých ľudských sŕdc. Klopal aj na Zachejovo a on mu otvoril. Pouvažujme v dnešnú nedeľu, aké sú pred Ježišom dvere nášho srdca – dvere môjho srdca. Sú otvorené či zatvorené? Pokúsme sa v nasledujúcom týždni priblížiť k ľuďom, o ktorých si myslíme, že sú hriešni a možno nimi aj pohŕdame. Skúsme dobrým slovom a úsmevom im predstaviť milujúceho a odpúšťajúceho Krista, lebo všetci by sme mali túžiť po Ježišovom zvolaní: Dnes prišla spása do tohoto domu.