Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. veľkonočná nedeľa- rok "C"


     Ježiš povedal: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.“


Jn 10, 27- 30

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Počas roka máme pamätné dni, ktoré sú venované rozličným udalostiam. Nenachádzame ich iba v občianskom kalendári, ale aj v cirkevnom. Dnešná nedeľa je venovaná Dobrému Pastierovi. Evanjelium, ktoré sme si práve vypočuli nám to potvrdzuje. Ježiš je Pastier, veriaci sú ovečky. Podľa želania pápeža Pavla VI., máme si v dnešnú nedeľu uvedomiť, že okrem Pastiera-Krista, ktorý neviditeľne vedie Cirkev, potrebujeme aj viditeľných pastierov, ktorí v mene Kristovom nás vedú k spáse.
     Pred naším duchovným zrakom máme obraz Ježiša, ktorý pasie svoje ovce, chráni ich pred horúčavou a nedovolí, aby boli hladné a smädné. Zotrie im z očí každú slzu, bude ich pásť svedomito, ako si želá jeho Otec. A čo je najhlavnejšie – za svoje ovečky položí vlastný život. Ježiš Kristus ukazuje najdôležitejšie vlastnosti, ktorými má oplývať dobrý kňaz či biskup: obetavosť, starostlivosť a snahu o duchovný rozvoj veriacich, ktorí sú mu zverení.
     Možno niekto v duchu si povie, keď si v mysli spomenie na dajakú príhodu s kňazom, ktorá ho príliš neoslovila: Sú ale takí kňazi?
     V roku 1969 zomrel jeden taký kňaz, človek veselý, vzdelaný a zbožný, ktorý mal rád svojich veriacich. Počas vojny pôsobil ako profesor v Hronskom Beňadiku. Vojak, ktorý tam slúžil, šiel do 7 km vzdialenej obce Orovnica opraviť elektrické vedenie. Na stĺpe ho zabila guľka. Kňaz tam šiel, zložil ho, na bicykli priviezol rakvu a pochoval ho. V dedine Psiare zasa mína zasiahla dve ženy. Kňaz ich šiel zaopatriť. Bola to matka s dcérou. Keďže videl, že jednej z nich sa dá možno pomôcť, zohnal si ručný vozík, ranenú naložil do perín a 15 km ju ťahal do nemocnice do Zlatých Moraviec. Keď sa vrátil, videl, že aj druhá žena, hoci veľmi ranená, začína javiť známky života a zopakoval tú istú cestu aj druhý raz. Lekárom sa podarilo obe zachrániť. Keď ho v nedeľu 21.12.1969 našli v izbe v bezvedomí, boli pri ňom dve aktovky, naplnené balíčkami k Vianociam do ústavu pre choromyseľné deti.
     Ale musíme aj doznať, že sú kňazi, ktorí zradili svoje ovečky. Tak to bolo, a bohužiaľ, aj bude. Nemožno ich ospravedlňovať, ale ani ich odsudzovať. Súd prenechajme Bohu a zverme ich do Jeho milosrdenstva. Aj keď je kňaz nehodný, pokiaľ hlása Božie slovo, vysluhuje sviatosti a sväteniny, máme ho počúvať. Veď Ježiš jasne povedal: Moje ovce počúvajú môj hlas. Hlas Kristov sa reprodukuje cez pápeža, biskupov a kňazov, preto dobrí veriaci počúvajú hlas svojho kňaza.
     Pravdou je žiaľ aj to, že sú aj zlé ovce, neposlušné, neochotné, rútiace sa do záhuby, ktoré nepočúvajú varovný hlas pastiera. Na túto skutočnosť krásne reagoval trnavský otec biskup Ambróz Lazík, ktorého sa raz pýtali, čo kňaza najviac bolí. Vtedy odpovedal: Najboľavejším tŕňom kňazského života je, keď ľudia, medzi ktorými žije, nechápu jeho dobré úmysly a stavajú sa proti nemu. To naozaj bolí a nedá spať.
     Ježiš nechce vyčítať chyby, ktoré sú na oboch stranách, ale cieľom dnešnej nedele je povzbudiť sa navzájom. Vás, veriacich, k tomu, aby ste boli vernými a dobrými ovečkami, ktoré počúvajú hlas svojich pastierov-kňazov; a nás, kňazov, aby sme zostali kňazmi podľa príkladu Dobrého pastiera. Vás, veriacich, aby ste sa kresťanským životom, modlitbou a dobrou výchovou pričinili o kňazské povolania; a nás, kňazov, aby sme boli pre mladých mužov svetlom a soľou a ukázali im krásny príklad kňazského života.
     Stať sa kňazom je vždy spojené s obetou. Pekne to vystihuje aj príbeh kňaza Patrika Fejtona. Pôvodom Ír odišiel spolu s bratom do Ameriky a túžili stať sa bohatými a slávnymi. Po čase pocítili v sebe túžbu po kňazstve, ale Patrik vážne ochorel na tuberkulózu. Keď sa to dozvedeli doma, jedna z jeho sestier sa rozhodla, že pôjde do Ameriky starať sa o brata. Patrik zázračne vyzdravel, ale sestra o krátky čas po jeho vyliečení zomrela. V jej modlitebnej knižke našiel obrázok s týmto textom: Ježišu, obetujem ti svoj život za mojich bratov. Vezmi si ho a z nich nech sú svätí kňazi. Patrik však spomína, že to ale nebola jediná obeta: Ešte keď som ležal v nemocnici, písala mi iná sestra o mojej matke, že prosila Boha, aby jej dal trpieť, a keď to bude jeho vôľa, prijme z Jeho rúk aj smrť, len aby sa jej synovia stali dobrými a svätými kňazmi. Boh prijal aj jej obetu. Matka zomrela ešte pred Patrikovým uzdravením.
     Nie, my nemusíme zomierať za kňazov, to od nás Boh nežiada, ale chce, aby sme za nich denne prinášali obety tam, kde nás poslal. Keď zistíme, že ktosi z našich príbuzných alebo známych túži po kňazstve, povzbuďme ho a modlime sa zaň! Stojí to za to! Pokolenie hrdinských kňazov nevymrelo, sú aj dnes medzi nami a je nanajvýš nutné, dopĺňať ich počet, veď aj dnešný svet potrebuje dobrých pastierov. Nezabudnime, budeme mať toľko a takých kňazov, koľko a akých si vymodlíme!