Archív Nedeľných čítaní a homílií

Kvetná nedeľa- rok "C"


     Tu celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Pilát povedal veľkňazom a zástupom: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi.“ Ale oni naliehali: „Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem.“ Len čo to Pilát počul, opýtal sa, či je ten človek Galilejčan. A keď sa dozvedel, že podlieha Herodesovej právomoci, poslal ho k Herodesovi, lebo aj on bol v tých dňoch v Jeruzaleme. Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Už dávno ho túžil vidieť, lebo o ňom počul, a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo naň žalovali. Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do bielych šiat a poslal ho nazad k Pilátovi. V ten deň sa Herodes a Pilát spriatelili, lebo predtým žili v nepriateľstve. Pilát zvolal veľkňazov, predstavených a ľud a povedal im: „Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím.“ (Bol totiž povinný prepustiť im na sviatky jedného.) Tu celý dav skríkol: „Preč s ním a prepusť nám Barabáša!“ Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvôli. Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: ,Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!‘ Vtedy začnú hovoriť vrchom: ,Padnite na nás!‘ a kopcom: ,Prikryte nás!‘ Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ Vedno s ním viedli na popravu ešte dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha, hovoriac: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov. Všetci jeho známi stáli obďaleč i ženy, ktoré ho sprevádzali z Galiley, a dívali sa na to


Lk 23, 1- 49

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Dokázal by niekto spočítať či zistiť intenzitu telesných aj duševných bolestí, ktoré ľudia musia znášať? Nie, lebo sú nespočetné a nespočítateľné. A keby som sa vás teraz spýtal, kto nemá žiadne bolesti, iste málo by sa našlo medzi nami takých ľudí. V bolestiach sa zvíja chorý, v úzkostiach sa desí prenasledovaný, v beznádeji zmiera duševne stiesnený.
     Bolesti sa nevyhol ani Ježiš. Verne nám to opisuje evanjelista Lukáš. Cítil telesnú bolesť: bičovanie, korunovanie tŕním, niesol ťažký kríž, stŕhanie šiat zo zaschnutých rán, ukrižovanie, dusenie sa na kríži. Ježiš ale cítil aj duševnú bolesť, preto aj zvolal: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?
     Všimli ste si, ako Ježiš reagoval na bolesť? Hľadí vtedy na svojho Otca a vie, že svojou poslušnosťou plní jeho vôľu. Uvedomuje si, že Otec je pri ňom a svojím utrpením, ktoré má pred ním nekonečnú cenu, pomôže mnohým…
     Ako na bolesti reagujeme my? Človek zvykne vtedy rezignovať a povie: „Nič sa už nedá robiť, veď je to môj údel!“ Vtedy sa nechá bolesťou trápiť a ona ho pomaly rozleptáva. Preto nám Ježiš dnes ukazuje, ako správne reagovať na bolesť. Pozerať sa na kríž. Lebo len v ňom možno nájsť vlastný kríž a bolesť. Pohľadom cez kríž sa máme naučiť pozerať na nebeského Otca a uvedomiť si, že to nebol Boh, kto poslal na svet kríže a bolesti, ale je to vina človeka. Je samozrejmé, že zbytočným bolestiam máme všemožne zabrániť, ale tým neodvratným sa treba pozrieť smelo „do očí“. Práve vtedy ich človek dokáže prijať a hrdinsky znášať.
     Istá vdova hovorí takto: „Keď jednej noci lekárka zmerala tep srdca môjho manžela, povedala, že sa blíži koniec. Vtedy som nevedela, čo si počať, lebo s manželom sme si sľúbili, že si otvorene povieme, keď bude prichádzať smrť. Až do tejto chvíle som čakala na zázrak. Keď však mi to povedala lekárka, cítila som, že musím splniť, čo sme si s manželom sľúbili. Naklonila som sa k nemu a povedala mu: Juraj, prichádza koniec. Snažil sa na mňa usmiať a dal mi na čelo krížik – na rozlúčku. Položila som mu ešte jednu otázku: Prijímaš smrť dobrovoľne z Božích rúk? On prikývol. Vdova po čase dodáva: Svoju smrť prijímal hrdinsky.“
     Aj my pri pohľade na kríž, podľa príkladu Ježiša Krista, s pohľadom upretým na nebeského Otca, budeme môcť vyrovnane a dôstojne znášať bolesť i smrť. Nech Veľký týždeň, ktorý začíname sláviť, nám pomôže upevniť sa v tejto viere. Zamyslime sa nad slovami básnika:
     Z Božej náruče sme vyšli
     v Božiu náruč zasa spejeme.
     Kto by sa desil – kto by sa triasol?
     A ja si dovolím dodať: Veď ideme k Otcovi!