Archív Nedeľných čítaní a homílií

1. adventná nedeľa - rok C


     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie. Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“


Lk 21, 25- 28. 34- 36

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každú nedeľu sa schádzame v Božom dome, aby sme si vypočuli Božie slovo a slávili Eucharistiu. Eucharistická hostina je vyvrcholením našej slávnosti. Pred ňou sa stretneme s Ježišom v jeho slove. Keď pravidelne prichádzate do nášho chrámu, zaiste ste si už všimli, že úryvky z Evanjelií začínajú: V tom čase, povedal Ježiš svojim učeníkom… Veru, hovorím vám…, a tak možno máme pocit, že Ježiš svoje slová, poučenia, povzbudenia a napomínania adresuje len svojim poslucháčom, čiže ľuďom spred 2000 rokov.
     Ale nie je to tak, lebo Ježiš je prítomný v každom čase, v každom priestore, a preto jeho slová treba tak chápať, ako keby ich práve teraz vyslovil tu pre nás. On hovorí ku každému, ku komu sa tieto slová akýmkoľvek spôsobom dostanú. Napríklad v dnešnú nedeľu Ježiš hovorí o konci sveta. Zároveň nám radí, čo máme robiť, aby nás jeho druhý príchod našiel pripravených. Radí nám: Bedlite a modlite sa!
     Slovo bedlivosť nás upozorňuje, aby sme boli neustále pripravení a s nádejou očakávali príchod Syna človeka. Aby naše čakanie bolo správne naplnené a radostné, Ježiš nám ponúka modlitbu.
     Sú veci, bez ktorých nemôžeme existovať ani len krátky čas. Napríklad, neustále dýchame, koluje v nás krvný obeh a naše srdce neustále pracuje. Ak by jedna z týchto činnosti zastala - zomierame. Tak je to aj s modlitbou. Modlitba je dýchaním, je pokrmom, je životom našej duše. Bez nej sa bude náš duch dusiť. Aj duša sa musí živiť. Ona je hladná po pravde a smädná po šťastí. Šťastím aj pravdou pre dušu je Boh a iba v rozhovore s ním môže naša duša dýchať a žiť. Toho si bol zaiste dobre vedomý sv. Lukáš, keď nám opísal Ježišovu výzvu: Modlite sa, bez prestania!
     Koľkokrát sa ponosujeme, že život je neznesiteľný… Ale ak sa modlíme málo alebo vôbec, nečudujme sa. Naša duša žije v akejsi agónii, začína sa dusiť. Dusia ju naše záležitosti, záväzky, vášne, záľuby, ambície. Koľkokrát sa ženieme za svojím pozemským cieľom, všetko ostatné dáme bokom a tento zhon privádza ľudí k vyčerpaniu, k vysileniu, k infarktom. Viete prečo? Lebo nevieme odpočívať! Ježiš nám dnes radí najlepší spôsob odpočinku - modlitbu. Súhlasia s ním aj dnešní lekári. Možno ktosi namietne, že potrebnejšia je práca, veď človek bez práce nemôže žiť. Tieto dva pojmy sa nevylučujú Modliť sa - neznamená narozprávať kopu slov. Modliť sa - znamená pozdvihnúť myseľ k Bohu.
     Modliť sa možno vždy a všade, dá sa to urobiť aj v továrni, aj v škole, aj na ulici či na trhu, aj nad operačným stolom či za katedrou, aj na poli či vo vinohrade.
     Modlitba je prosba - prosiť môžeš vždy, tak ako prosíš svoju matku.
     Modliť sa, to je milovať - milovať môžeš vždy, v každej situácii: medzi jednou prácou a druhou, medzi jednou námahou a druhou, medzi lekciami, medzi návštevami, v bolesti, v radosti, v pochybnostiach, v strachu, i pri páde i vo víťazstve i v úspechu i v pokorení - otvor si okno a nadýchaj sa vzduchu. Otvor okno svojej duše, nech dýcha svieži vzduch neba. Modli sa.
     Tieto slová som vyčítal z jednej knižky a sú krásnym potvrdením toho, čo od nás Ježiš žiada. Modlite sa bez prestania! Ak to dokážeme, nemusíme sa báť príchodu Syna človeka. Už chápeme, že Ježišove slová platia i nám a sú aktuálne v každej dobe? Veľkí svätci celý život strávili s modlitbou a prácou. Uvediem aspoň niekoľko vzorov.
     Svätý Bazil obrátil na vieru otca piatich detí tak, že s vypätím posledných síl dovliekol sa do kostola, kde ho pokrstil s celou rodinou. Po krste povedal: Otče, do tvojich rúk… a skonal.
     Svätý Ján Zlatoústy bol vo vyhnanstve utýraný na smrť. Dal sa zaniesť do chrámu, prijal sviatosti a ešte poslednýkrát v živote povedal svoje heslo: Sláva Bohu vo všetkom!
     Svätá Katarína Sienska veľmi trpela. V najväčších bolestiach pozdvihla oči k nebu a šepkala: Vďaka ti Bože za všetko!
     Príklady tiahnu. Aj my pripravujme svoj život na stretnutie s Kristom, modlime sa v každom čase buď srdcom, alebo skutkami, aby sme mohli obstáť pred Synom človeka a dosiahli spoločne svoje večné, nekonečné šťastie.