Archív Nedeľných čítaní a homílií

1. nedeľa – Krst Pána v období „cez rok“ – rok C


     Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“


Lk 3, 15– 16, 21– 22

Myšlienky k homílii diakona Juraja Valúšeka

     Určite vám nie je neznáme, že mnohí ľudia dávajú krstiť svoje deti zo zvyku. Hovoria: Je pekný zvyk pokrstiť dieťa. Dieťa musí byť pokrstené. Patrí sa to… Takto a podobne znejú ich dôvody ku krstu ich detí. No zabúda sa na jednu dôležitú vec. Krst nie je žiadna folklórna udalosť. Krst je otázka života a smrti.
     Nie, nepreháňam. Ide tu dokonca o večný život. Nie je to žiadne strašenie, ale fakt. Na tento svet sme prišli ako ľudia s nesmrteľnou dušou a vrodenou túžbou po Bohu, ale táto túžba nebola naplnená. V dôsledku hriechu prvých ľudí sa rodíme v stave, ktorý voláme dedičný hriech. Je to stav, keď – zjednodušene povedané – nie sme Božími priateľmi, čiže nemáme milosť posväcujúcu. Nie je to naša vina, ale trpíme na následky prvotného hriechu. Je to podobné ako príbeh jedného dievčaťa. Jej rodičia žili pôvodne v Španielsku a boli presvedčení komunisti. Verili, že tento politický systém zmení svet k lepšiemu, a tak sa v tridsiatych rokoch minulého storočia presťahovali do krajiny, kde komunizmus bol - do sovietskeho Ruska. Na ich veľké sklamanie ich tam čakala bieda a hlad. Oni ani ich dcéra, ktorá sa tam narodila, nemohli Sovietsky zväz opustiť. Museli žiť vo vyhnanstve, ktoré si dobrovoľne zvolili. Aj naši prví rodičia Adam a Eva sa vzbúrili proti Bohu a stratili milosť posväcujúcu. A stratili ju aj pre svojich potomkov.
     Boh na ľudí nezabudol a poslal im svojho Syna Ježiša, aby každý, kto v neho uverí, mal večný život. Krstom sa začleňujeme medzi Ježišových učeníkov a získavame milosť posväcujúcu, stávame sa dedičmi Božieho kráľovstva. To znamená, že môžeme dosiahnuť večný život.
     Kedysi dávno, keď do Afriky chodili kolonizátori a zakladali osady, sa stal tento príbeh: K jednej černošskej osade prišli belosi a usadili sa tam. Od domorodcov získavali informácie o okolí. Zarazilo ich, že miestni obyvatelia nechodia piť vodu z jedného jazera, lebo vraveli, že už oddávna v ich kmeni je tento zvyk. Miesto toho pili dažďovú vodu, ktorú zbierali do cisterien. Belosi nechápali tento zvyk a podnikli výpravu k jazeru. Zistili, že je plné krokodílov, a preto by bolo veľmi nebezpečné z neho piť. Zrejme preto kedysi dávno náčelníci zakázali chodiť k jazeru, no postupom času ľudia zabudli, prečo je to zakázané a stal sa z toho len zvyk.
     Krst sa stal pre mnohých zvykom, ktorý nechápu, ale dodržiavajú. Ale keď si uvedomíme, aký veľký dar je krst, že to je udalosť, pri ktorej získavame večný život a posväcujúcu milosť. Keby sa nás naši menej veriaci známi opýtali: Počúvaj, ty chodíš do kostola, chcel by som dať pokrstiť dieťa, čo mám robiť? pokúsme sa im aspoň trochu priblížiť, čo to krst je. Vyznajme takto pred nimi svoju vieru v Ježiša Krista. A nikdy nezabúdajme, že v krste sme sa stali Božími deťmi a dostali sme posväcujúcu milosť. Zveľaďujme Božiu milosť tým, že budeme nasledovať Ježiša Krista v skutkoch lásky a tým prispievať k premene sveta na lepší.