Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. nedeľa v období „cez rok“ – rok C


     Ježiš v nazaretskej synagóge začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“ On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“ A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej kra¬jine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.


Lk 4, 21- 30

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Všetci máme vyskúšané, že pokiaľ sme na ľudí milí a neupozorníme na ich nedostatky, všetko je v najväčšom poriadku. Keď však im začneme niečo vyčítať, už je zle. Ale aj my sme takí. Máme radi, keď nás druhí iba hladkajú a vidia na nás dobré vlastnosti. Akonáhle však spozorujeme, že im čosi na nás vadí, prechádzame do útoku. Zažil to aj Ježiš. Dnešné evanjelium je toho dôkazom.
     Ježiš prišiel do rodnej synagógy, kde si ho chceli uctiť a dali mu čítať z Písma. Keď ho potom začal vysvetľovať, všetci sa divili jeho milým slovám. O chvíľu však sa nálada u rodákov zmenila, Ježiša hnali za mesto a chceli ho zhodiť z vrchu. Prečo? Mohli by sme povedať, že doslova im „čítal z očí“. Ježiš veľmi dobre videl do svojich poslucháčov. Oni počítali s tým, že ho poznajú, že sú medzi nimi jeho príbuzní, a teda nečakali dajakú kritiku. Preto Ježiš reagoval slovami: Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! A to už brali ako provokáciu. Lebo dokiaľ nezasiahol do ich života, nezačal im vyhadzovať na oči ich slabosti a nežiadal zmenu ich postojov, všetko bolo v poriadku a jeho slová ich nadchýnali. Ježiš však jasne hovorí, že nestačí iba pritakávať a uspokojiť sa s ľudskými túžbami. Chce priniesť ľuďom iné zásady, ako si oni vo svojom rozume stanovili, a preto zasahuje. Nikoho si nechce získať falošným spôsobom, preto používa aj tvrdé slová.
     Vidíme, že ten, kto vie povedať aj nepríjemné slová, myslí to s nami vážne. My pri stretaní s ľuďmi často nekladieme váhu na slová, ktoré vyriekneme, hovoríme bezmyšlienkovite a veru takými slovami môžeme niekoho pourážať. Keď nám však záleží, aby sme niekomu pomohli, zvažujeme každé slovo a dokážeme aj tvrdšie povedať, keď je to v záujme pravdy. Takisto robil aj Ježiš. Lenže, keď sa aj tvrdšie vyslovil, nikdy nechcel niekoho raniť, naopak, chcel pomôcť.
     Najhorší druh nepriateľov sú pochlebovači. Je to tak, ako keby ťažko chorý človek prišiel k lekárovi a on by len vychvaľoval jeho zdravie, nič by mu nevytýkal, ba by ho ešte podporoval v nezdravom spôsobe živote. Bola by to láska zo strany lekára? Iste nie! Alebo rodič, keby neustále chválil dieťa, nemal by na neho žiadne požiadavky a nechal by ho robiť si, čo len chce, ako by ho vychoval? Či to by bola láska zo strany rodiča? Iste nie! Preto lekár a rodič musia povedať pravdu, upozorniť na chyby a nedostatky, aby človekovi pomohli.
     V osobnom živote treba vedieť niekedy zaujať pevný a nekompromisný postoj. Často sa stretávame s prípadmi obrovských chýb a krívd, ktoré si ľudia navzájom spôsobujú. Vtedy si často povieme: Nechám to tak, nebudem si to všímať. To však iste nie je správny postoj. Aj Ježiš pred Pilátom sa ohradil proti nesprávnemu zaobchádzaniu. Skutočná láska nie je niečo slabé, nie je klopenie očí a prehliadanie chýb, ale ohradenie sa proti nespravodlivosti a zlobe. Kristova láska sa prejavuje pomocou trpiacemu človekovi. Preto neprechádzajme bez povšimnutia okolo iných a nebuďme k ľuďom ľahostajní. Niekedy treba povedať holú pravdu, aj keď je ťažká. Tak to urobil aj Ježiš. A hoci ho rozzúrený dav hnal za mesto, necítil voči rodákom nenávisť, skôr mu bolo ľúto, že si pred jeho slovami zatvorili srdcia.
     Keď chceme správne kráčať životom aj cez rozzúrený dav, musíme mať k ľuďom takú lásku, akú mal Ježiš. Ale aby sme dokázali tak milovať, musíme ju zažiť. Nadprirodzenú Ježišovu lásku môžeme zažiť pri svätej omši. Tu sa s ním spájame, tu sme ním milovaní. Prosme ho, aby sme vždy boli pri svätej omši naplnení jeho láskou, a tak boli schopní pretvárať tento svet.