Myslím, že každý z nás sa už ocitol v situácii, keď mu zovrela v žilách krv, svaly sa napli a ústa plné hnevu vyriekli rozsudok nad iným človekom. Niekedy strašný rozsudok: Tak to ti nezabudnem! Rozsudok spojený s nenávisťou, s odsúdením, s prekliatím… Koľkí z nás sa nevedia oslobodiť od nenávisti, koľkí z nás ňou napáchali už toľko zla!

Ježiš v dnešnom evanjeliu nás však zahanbil. Hovorí: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú! Tomu, kto ťa udrie po líci, nadstav aj druhé. A tomu, kto ti berie plášť, neodopri ani šaty.

Ako asi reagovali Ježišovi poslucháči? Možno si povedali: Je to tvrdá reč! A ako zareagujeme my? Možno takto: Pane, to predsa nemyslíš vážne? Mám milovať tých, čo ma nenávidia? Mám sa modliť za tých, čo ma ohovárajú? Je to vôbec možné? Myslím, že tu sa každému normálne zmýšľajúcemu človekovi vynorí otázka: Prečo to Boh žiada?

Odpoveď je jasná: Boh stojí na strane každého človeka, aj hriešneho, aj zločinca. Pre nás, ktorí sa snažíme žiť mravne a zbožne, je to ťažko pochopiteľné. Ale kto pozoruje Ježišovo správanie a uvažuje o jeho podobenstvách, príde k záveru, že Boh nestráca dôveru v človeka a trpezlivo čaká na jeho obrátenie a jeho návrat do otcovského domu. Spomeňme Máriu Magdalénu, ktorú Ježiš miloval už vtedy, keď bola v osídlach nemravných vášní. Spomeňme Zacheja, ktorého Ježiš miloval už vtedy, keď bol klamár a vydierač. Spomeňme cudzoložnú ženu, ktorej sa Ježiš ujal a zachránil ju pred ukameňovaním. Miloval ju ešte skôr, ako začala ľutovať svoj skazený život. Boh miluje človeka, lebo verí, že raz v ňom nájde dobro, keď sa obráti pod vplyvom jeho lásky. Takto koná Boh, a ako koná človek? Človek miluje iného človeka kvôli dobru, ktoré v ňom nachádza a zasa nenávidí iného kvôli zlu, ktoré u neho objavil, alebo predpokladá objaviť. A pokiaľ sa zblúdilému človekovi ešte nikto nepriblížil láskou, tento nikdy nevybŕdne z kruhu zla. Denne sa presviedčame, že zlo a nenávisť v ľudskom srdci sa začína topiť len vtedy, keď naň dopadne teplo lásky. Tak to robil aj Ježiš. Opäť máme na mysli Máriu Magdalénu, Zacheja, cudzoložnú ženu, Petra, mýtnika Matúša… Títo všetci až po stretnutí s Ježišom, keď pocítili jeho nesmiernu lásku a milosrdenstvo, začali v sebe roztápať zlo, nenávisť, lakomstvo, smilstvo, zradu… Poobzerajme sa okolo seba. Asi nikdy sa tak otvorene a nástojčivo nehlásala nenávisť a násilie ako dnes. Snáď nikdy nebolo toľko zloby a závisti medzi niektorými ľuďmi, národmi, národnostnými menšinami a štátmi, ako dnes. Ale viete, čo je v tomto zmätku a chaose úžasné? Boh nám verí! Stojí na našej strane! Čaká naše obrátenie a miluje nás, lebo dúfa, že raz sa pod vplyvom jeho lásky obrátime!

To je obrovská výzva pre nás, ktorý sa nazývame veriacimi a my nesmieme Božiu dôveru sklamať. Spýtate sa, čo robiť? Už asi prešli časy, kedy sa myslelo, že evanjelium stačí ohlasovať iba slovom. Ľudia majú pekných slov a sľubov už vyše hlavy. A ak by niekto zostal iba pri slovách, veľmi rýchlo ho odhalia. Jednu vec sú ale všetci bez rozdielu ochotní prijať a chápať: Je to dôsledná a nezištná láska! Cez ňu sa dosiahnu aj tie najnečakanejšie obrátenia. Zoberme si situáciu v našej vlasti. Keď svitla sloboda, dozvedeli sme sa temer o všetkých zločinoch páchaných na ľuďoch, ale aj o nadľudskej láske, ktorá často vedela urobiť prijateľným aj neznesiteľný život spojený s hladom, zimou, únavou, chorobou a aj smrťou. Môže sa po tomto ešte niekto pýtať Pána, či slová o odpustení a láske myslel naozaj? Ježiš aj dnes prízvukuje: Celý svet s jeho obyvateľmi nezachráni nič iné len láska, milosrdenstvo a odpúšťanie. Tieto Ježišove slová platia aj o mne. Vždy konám tak, ako si on praje?

Roku 1941 v Chicagu miestny katolícky biskup bez ohlásenia vstúpil do mestskej haly, kde veľké množstvo ľudí demonštrovalo proti Židom, černochom a prisťahovalcom, ktorých považovali za nižšie rasy. Najskôr počúval prejavy, ktoré sa niesli v duchu nenávisti a rasovej neznášanlivosti. Potom sa prihlásil o slovo aj on. Pokojne a zrozumiteľnými argumentmi poukázal na neoprávnenosť a nemravnosť rasovej diskriminácie a nenávisti človeka k človeku. Masa si ho vypočula s nevôľou, ale v tichosti. Keď dohovoril a prostriedkom plnej haly odchádzal, istá žena sa na neho oborila: Vy prekliaty priateľ černochov a Židov! Vy ste biskup? Vy ste skôr rabín! a napľula mu do tváre. Jej výstup všetkým dodal odvahy a začali kričať. Ticho ale nastalo vtedy, keď biskup pristúpil k žene a nastavil jej aj druhé líce, aby naň napľula. Žena zostala stáť ako skamenelá a začala sa triasť na celom tele. V hale nastalo hrobové ticho. V tichu boli počuť len biskupove slová: Rabbi? Tak predsa volali aj môjho Pána…

Vidíte, čo dokáže láska a odpustenie?! Vidíte, akú veľkú silu majú Ježišove slová, ktoré sme dnes počuli?! Usilujme sa v duchu týchto slov odpúšťať každému pri pohľade na kríž, pred ktorým sme veľmi malí, a pred ktorým je každý človek hodný našej lásky, pretože bol hodný Božej lásky.