Archív nedeľných čítaní a homílií

12. nedeľa v období „cez rok“ – rok C


     Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Keď jej susedia a príbuzní počuli, že jej Pán prejavil svoje veľké milosrdenstvo, radovali sa s ňou. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach. A všetci, čo to počuli, vštepili si to do srdca a vraveli: „Čím len bude tento chlapec?“ A vskutku Pánova ruka bola s ním. Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.


Lk 1, 57 – 66. 80

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa


     Všetci vieme, akú obrovskú radosť vyvolá v každej rodine narodenie dieťaťa. Každý sa naň pripravuje a robí všetko pre to, aby dieťatko prišlo do príjemného, zdravého prostredia a od prvých okamihov života sa v rodine dobre cítilo.
     Cirkev nám počas roka pripomína tri narodenia: narodenie Pána, narodenie Panny Márie a narodenie Jána Krstiteľa. Z toho vidno, že tieto tri osoby si Cirkev neskutočne váži a dáva ich za vzor veriacemu ľudu. O Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, niet pochýb, ale všimnime si, že sú tu aj dvaja ľudia, z mäsa a krvi, ako my, ktorí nám iste majú svojím životom a účinkovaním čo povedať. A práve v dnešný deň oslavujeme narodeniny Jána Krstiteľa.
     Čo vieme o tom mužovi? V evanjeliách čítame o ňom v 133 veršoch a tiež aj v Skutkoch apoštolov. Meno Ján je židovského pôvodu a značí Boh je dobrý. Ján bol synom židovského kňaza Zachariáša a Alžbety. Rodičia už boli v pokročilom veku, keď sa za zvláštnych okolností počal a narodil ich syn. Stalo sa tak šesť mesiacov pred narodením Ježiša Krista, pravdepodobne v dedinke Ain Karim, ktorá leží 7 km na západ od Jeruzalema. Ján bol z matkinej strany Ježišovým príbuzným. Je pravdepodobné, že rodičia mu skoro zomreli a on po ich smrti začal žiť pustovníckym životom. Keď mal 30 rokov vystúpil ako prorok, ktorý hlásal pokánie na odpustenie hriechov a vyzýval ľudí na krst.
     Evanjelisti hovoria o Jánovom vystúpení, že vyvolalo po celej krajine veľa otáznikov. Žil prísnym životom, jedol kobylky a lesný med, obliekal sa do ťavej kože a vystupoval ako ten, ktorý pripravoval cestu Pánovi. Preto aj na priamu otázku, či on je mesiáš, odpovedal, že Mesiášovi nie je hoden rozviazať ani remienky na obuvi. Ježiš o ňom vydal svedectvo: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Týmito slovami chcel Ježiš povedať, že sa končí čas Starého zákona a začína sa nová epocha, kde budú proroci, ktorí dokážu rozpoznať Ježiša v jeho daroch: v Cirkvi, v krste, v Eucharistii, vo sviatosti zmierenia a kňazstva, ale aj vo všetkých našich zhromaždeniach. Príklad vidíme v učeníkoch, ktorí po lámaní chleba v Emauz spoznali Pána a túto radostnú novinu zaniesli apoštolom, ale aj všetkým, ktorí ich boli ochotní počúvať. Uvedomili si, že už nemôžu byť znechutení a smutní, ale radostnú Kristovu zvesť musia ohlasovať ďalej. Na túto tému múdro píše sv. Pavol Efezanom: Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania.
     Dnešný deň nás teda povzbudzuje, aby sme si uvedomili silu svojho povolania – byť dobrým kresťanom v súčasnej dobe. V tejto chvíli k nám prichádza Ježiš a chce nám, mne, povedať: Počúvaj a uváž si to. Počítam s tebou a dávam ti konkrétnu úlohu pre tvoj život. Takto Boh oslovil každého človeka, ktorého si vyvolil za proroka. Všimnime si, ako Izaiáš opisuje tento moment: V roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal chrám. Nad ním stáli serafíni; každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. Tu som povedal: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov.“ I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, čo kliešťami vzal z oltára, dotkol sa mi úst a povedal: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený!“ Potom som počul hlas Pána, ktorý hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, pošli mňa!“ Riekol: „Choď a povedz tomu ľudu: Čujteže, čujte, no nerozumejte, viďteže, viďte, no nepoznávajte!
     Po tisícročia Boh oslovuje. A oslovil aj teba, milý primiciant. Len ty vieš, kedy a ako to bolo a je to tvojím tajomstvom na celý život. Aj ty si počul slová: Poď za mnou! Možno si sa im spočiatku bránil, možno si si pred nimi zapchával uši, možno si sa snažil myslieť na čosi iné, čo by ich dokázalo prehlušiť. Ale Pán trval na svojom: Poď za mnou! A napokon zvíťazil a ty si mu povedal: Áno, tu som, mňa pošli.
     Povolanie do Božej služby počul aj Ján Krstiteľ a tiež dal Bohu svoj súhlas, ktorý prejavil aj navonok. Žil prísnym životom, uvedomil si silu svojho poslania a Kristovu radostnú zvesť neohrozene ohlasoval. Jeho život by sme mohli nazvať svedectvom. Svedčil o Kristovi svojím životom, účinkovaním, ba aj smrťou. Ján Krstiteľ svedčil životom v tom zmysle, že bol, že existoval. Proroctvá predpovedali, že jeho život bude znamením príchodu Vykupiteľa. Ján Krstiteľ svedčil účinkovaním, keď o Mesiášovi kázal, v jeho mene vyzýval ľud na pokánie a krstil ho. Tak vlastne Krista predstavoval svetu. Ján Krstiteľ svedčil smrťou, keď dokázal naplniť svoje poslanie a potvrdil ho mučeníctvom.
     Aj tvoj život má byť podobný životu Jána Krstiteľa. Aj ty budeš musieť o Ježišovi svedčiť svojím životom, účinkovaním aj smrťou. Musíš sa usilovať byť láskavý, milosrdný, úprimný a verný svojmu povolaniu. Tvoj život sa musí stať pre iných svetlom. Lenže akonáhle začneš svietiť, ľudia budú o tebe hovoriť, budú si ťa všímať a staneš sa verejne známou osobou. A ako iste vieš, o týchto ľuďoch sa veľa rozpráva - dobré i zlé. Musíš však byť pripravený aj na to, že sa o tebe budú rozprávať aj zlé veci, ktoré často nemusia byť vôbec pravdivé. Bude to svedectvom, že diabol bude chcieť prekaziť tvoje úspechy, pokriviť tvoj kňazský charakter a nájde na tebe pýchu, oslavu zo strany ľudí, alebo osobu či vec, ktorá by ťa mala zlomiť. A práve v týchto ťažkých chvíľach zachovaj si pokoru a trpezlivosť a vedz, že každá búrka raz pominie a zasvieti slnko, Božie slnko. Aj v týchto chvíľach pamätaj, že tvojou najzákladnejšiu povinnosťou je predstavovať Baránka, Ježiša Krista, Mesiáša. Musíš to robiť nielen slovom, ale najmä životom. Podarí sa ti to však iba vtedy, keď sa ty sám staneš baránkom, ktorý dokáže sa z lásky k iným obetovať a dokáže pre to zriecť sa vlastného pohodlia, kariéry, zdravia, ba aj života. Ale ani vtedy nečakaj od všetkých ľudí potlesk a uznanie. Mnohí nebudú tebou nadšení, budú na teba pozerať nechápavo, vypískajú ťa posúdia a odsúdia, budú ti hádzať pod nohy polená a písať na teba anonymy. Ale ani vtedy nerezignuj, ale zostaň pevný a neoblomný na svojej ceste.
     Aký máš byť teda kňaz? Muž obety, modlitby, milosrdenstva, pokory a poníženosti. Muž, ktorý na svojom tele a živote bude svetu predstavovať Mesiáša, ktorý je tvojou ale aj našou Cestou, Pravdou a Životom. Aj tebe Ježiš hovorí: Počúvaj a uváž si to. Počítam s tebou a dávam ti konkrétnu úlohu pre tvoj život. Chcem, aby si sa stal mojím kňazom! A ak si mu raz povedal, áno Pane, už sa neobzeraj a kráčaj za ním.
     V románe Jindřicha Šimona Baara Krížovou cestou je opísaný príbeh mladého kňaza Juraja, ktorý sa stal farárom vo farnosti Vrbice. S veľkou horlivosťou a obetavosťou sa púšťa do duchovného pôsobenia vo farnosti. Po niekoľkých mesiacoch obetavej práce sa jeho veriaci idú na neho sťažovať k okresnému vikárovi. Keď sa ich vikár pýta, prečo ho nemajú radi, rad radom odpovedajú. Prvý hovorí: On je skoro svätý a my sme lotri – a to nás dráždi. Prečo nie je aspoň trochu ako my? Ďalší sa pridáva: Vonkoncom nám nič nedopraje, ani tanec, ani karty, nič, hneď dohovára... máme v sebe horkosť, trpkosť, pretože on má pravdu a ňou nás bičuje. A ďalší: Ach vieme dobre, iný nás bude zdierať, bude stále pýtať peniaze, ale nech, len keď nám dá pokoj. Tento je pre nás príliš svätý, príliš dobrý, je málo človekom a priveľmi kňazom. A podobne sa pridávajú aj ďalší. Teda akého kňaza by ste si želali? opýtal sa ich vikár. Hlavný hovorca odpovedá: Kňaza mierneho, znášanlivého, moderného, ktorý by sa staral len o svoj úrad, kostol, faru a školu a nám ostatným by dal pokoj. Napokon musel kňaz Juraj odísť s podlomeným zdravím z tejto farnosti.
     Vidíš, milý primiciant, dobrý, svedomitý, zodpovedný kňaz, snažiaci sa o svätosť je výkričníkom pre tento svet. Usiluj sa byť takým cez celý život!
     Vy ostatní, bratia a sestry, keď počúvate tieto slová, možno si v duchu poviete: Ale už by si niečo mohol povedať aj nám. Veď neprišiel si sem iba kvôli primiciantovi. Iste máte pravdu, neprišiel som sem iba kvôli nemu. A povedať vám môžem iba to, čo som hovoril jemu. Katechizmus katolíckej cirkvi totiž veľmi jasne hovorí: Veriaci, začlenení krstom do Cirkvi, prijali sviatostný znak, ktorý ich určuje pre kresťanský náboženský kult. Krstný znak robí kresťanov schopnými a zaväzuje ich, aby slúžili Bohu živou účasťou na posvätnej liturgii Cirkvi a vykonávali svoje všeobecné kňazstvo svedectvom svätého života a činorodou láskou.
     Teda všetci bez rozdielu sme sa pri krste stali kňazmi a toto všeobecné kňazstvo nás zaväzuje, aby sme boli Ježišovými svedkami a privádzali ľudí k nemu. Tu si treba uvedomiť, že každý je za niekoho konkrétneho zodpovedný. Sú to vaše deti, vnuci, spolužiaci, spolupracovníci, priatelia, susedia... Sme povinní pred týmito ľuďmi žiť svoju vieru, ukazovať im Krista a jeho lásku tak, ako to urobil aj Ján Krstiteľ. Ale snažím sa o to? Je vidieť na mne, že som veriaci? Som Ježišovým svedkom? Koľkokrát sa stretnem s ľuďmi, ktorí nechodia do kostola, nepraktizujú vieru a sú ľahostajní a jeden z ich argumentov, prečo tak žijú, často znie: Mám kolegu, spolužiaka, príbuzného, ktorý sa chváli tým, ako chodieva do kostola, modlí sa a postí, ale keď vidíš jeho správanie, počuješ jeho slová a pozoruješ jeho prístup k povinnostiam, hanbíš sa za neho, lebo je horší, ako ktorýkoľvek neverec. Je pravda, že nechodíme do kostola kvôli ľuďom, ale kvôli nášmu Bohu, predsa však je na týchto slovách čosi pravdy a tu vidno, ako môže zlý príklad ľahko odradiť a znechutiť iných. Preto sa usilujme, ako najlepšie dokážeme, vydávať o Kristovi svedectvo. Nezabúdajme, že sme jeho nástrojom. Preto aj keď nám ľudia tlieskajú, alebo nás vypískajú, majme pred očami naše poslanie, naše všeobecné kňazstvo a predstavujme Ježiša tomuto svetu. Lebo aj nám, mne, hovorí: Počúvaj a uváž si to. Počítam s tebou a dávam ti konkrétnu úlohu pre tvoj život. Chcem, aby si sa stal mojím svedkom!
     Svedkom Krista bola aj svätá Cecília, ktorú umučili v Ríme 22. novembra 230. Dva dni pred smrťou sa dostavila na súd v nádherných šatách rímskej vznešenej dámy. Sudca sa je pýtal: Ako sa voláš? Odpovedala: U ľudí Cecília, ale moje krajšie meno je kresťanka. Sudca pokračoval: Čím si? A Cecília na to: Rímska občianka urodzeného šľachtického rodu. Sudca vravel: To viem, ale pýtam sa ťa na tvoje náboženstvo. Cecília odvetila: Verím v Boha tvorcu všetkých vecí viditeľných aj neviditeľných. Sudcovi sa to nepáčilo: Odkiaľ máš takú istotu vo svojich výpovediach? A Cecília pokojne: Zo svojho svedomia a viery v Ježiša Krista. Sudca jej oponoval: Pyšná žena, nevieš, že náš božský cisár mi dal moc nad tvojím životom aj smrťou? Nevieš, že zakázal vyznávať Krista? Cecília sa usmiala a pokojne hovorila: Tvoj cisár žije v blude, ako ty. Keby meno kresťana bolo zločinom, azda by sme ho vyznávali v mukách? My sme hrdí na to, že zomierame pre svoju vieru v Boha. Ty si povedal, že tvoj cisár ti dal moc nad životom a smrťou. To však nie je pravda. Ty máš moc nad smrťou, môžeš zabíjať, ale nie oživovať. Cisár ťa urobil nástrojom k zabíjaniu, si kat a nič viac!
     Táto žena bola svedkom Krista nielen svojím životom, ale aj smrťou. Ona mohla smelo porovnávať svoj život so životom Jána Krstiteľa. Aj ona bola hlasom, ktorý zvestoval, že Ježiš je Mesiáš, syn Boží. Ale čo my? Ako my môžeme porovnávať život s Jánovým životom? Iste dnes zisťujeme, koľkokrát sme sa previnili proti nášmu Pánovi, nekráčali sme za ním a zrádzali sme ho. Preto si dnes uvedomme, že jediná správna cesta je vykročiť za Kristom a predstavovať ho tomuto svetu. To je tvoja úloha, milý primiciant, ale aj naša úloha, milí bratia a sestry.
     Aby sme tejto požiadavke všetci porozumeli, skúsme trocha poopraviť Ježišove slová, ktoré vyriekol o Jánovi Krstiteľovi. Pýtal sa svojich učeníkov, ktorí navštívili Jána: Čo ste šli vidieť na púšť? Človeka zhýčkaného, pohodlného, ktorý sa ľaká aj najmenších obetí? Človeka zbabelého, ktorý ide za tým, čo je výhodné a nie za tým, čo je správne? Človeka, ktorý mení kabáty podľa potreby, človeka bez zásad, ktorý za peniaze je schopný predať svoju česť, vlasť, otca a matku? Čo ste vyšli vidieť? Krásu duše a krásu charakteru, ktorá je cennejšia ako dar proroctva. To je jediná ozdoba človeka, ktorú mu ani smrť nezoberie a tú môže každý dosiahnuť. Usilujme sa aj my, aby sme dosiahli krásu duše a krásu charakteru.
     Pane, obdivujeme pokoru a múdrosť tvojho predchodcu Jána. Prosíme ťa, pomôž nám stať sa takými, ako bol on a horlivo sa pričiňovať, aby naším prostredníctvom mohli čím viacerí poznať tvojho Syna a čím viacerí mohli čerpať silu z jeho spásonosnej prítomnosti. O túto milosť ťa prosíme pre nášho primicianta, ale aj pre nás všetkých!