Archív nedeľných čítaní a homílií

17. nedeľa v období „cez rok“ – rok C


     Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“ Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: „Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.“ A on znútra odpovie: „Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.“ Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“


Lk 11, 1- 13

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa


     Keby som sa vás spýtal, či ste sa dnes modlili Otče náš..., iste každý by prikývol. A mnohí by povedali, že sa ho modlili viackrát. Keby som chcel zistiť, koľkokrát za život sme sa modlili Otče náš..., nedokázali by sme to spočítať. Veď pamätáte si, ktorú modlitbu sme vedeli medzi prvými? Bola to modlitba Pána.
     Za túto modlitbu Bohu musíme ďakovať, lebo je pre nás veľkým darom. Cez ňu vidíme, aký obsah a formu majú mať naše modlitby. Presviedča nás o tom aj dnešné evanjelium. Aká má byť teda naša modlitba, aký ma mať obsah a formu? Dajme si odpoveď cez modlitbu Pána.
     Prvé tri prosby tejto modlitby sa vzťahujú priamo na Boha, s túžbou po znovuspojení človeka s Bohom, po príchode Božej ríše a po podriadení ľudskej vôle Božiemu poriadku. Viete, čo je úžasné? Môžeme Boha nazývať Otcom. Znamená to, že pri modlitbe nevoláme kamsi do prázdna, ale voláme k nášmu Otcovi, ktorý je v nebi, ktorý je svätý, veľký, múdry a dobrý. Ktorý je Otcom nás všetkých. Preto túžime po príchode jeho kráľovstva a chceme, aby vládol nad naším telom aj dušou. Uvedomujeme si, že On je najvyššia Múdrosť, lebo ľudská vôľa je veľakrát ovplyvnená omylom a sebectvom. Rozhodujeme sa pre Boha, ako najvyššie Dobro, lebo len ak sa plní Jeho vôľa, je zaručený ľudský pokrok a mier, je zaručená sloboda a dôstojnosť človeka. Treba sa nám naučiť často volať s Ježišom Kristom: Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane! To je najpodstatnejší moment našej zbožnosti a vôbec našej viery – poslušnosť a odovzdanosť do Božej vôle.
     Teraz prichádzame k prostrednej prosbe, ktorá je výrazom dôvery, že nebeský Otec dá svojim deťom všetko, čo potrebujú k pozemskej existencii. Je úžasné, že Ježiš do svojej modlitby vkladá aj prosbu o pozemské potreby. Učí nás prosiť o pozemský chlieb, teda o tie veci, ktoré sú nutné pre život človeka. Nehovorí o prepychu, ale o veciach, ktoré majú udržiavať život človeka. Spomína ich ale v určitej postupnosti, teda, že materiálne záujmy sú až druhoradou záležitosťou. Chce nám povedať asi takto: Otec je pri kormidle vášho života a o všetko sa postará, veď je nekonečne múdry, láskavý a spravodlivý.
     Posledné tri prosby berú do úvahy hriech a vôbec zlo, ktoré ohrozuje človeka, prosí Otca o odpustenie vín, o ochranu počas nebezpečných životných skúšok a o pomoc pred pokúšaním diabla a jeho zlými vplyvmi vo svete. Z týchto prosieb vyplýva, že človek stojí pred Bohom ako dlžník, ktorý nemôže zaplatiť, a ktorému nič iné nezostáva, iba prosiť: Bože, buď milostivý, mne, hriešnemu!“ Tieto slová ale smieme vyrieknuť iba vtedy, keď odpustíme zo srdca každému zo svojich blížnych a to nie 7 krát, ale 77 krát. Veď každý z nás je ohrozený zlom, je veľmi slabý, a preto si musí uvedomiť, že najviac zo všetkého potrebuje Božiu pomoc v boji proti pokušeniam a diablovi, ktorý ako ručiaci lev obchádza a hľadá, koho by zožral.
     Teda takúto modlitbu nás naučil Ježiš Kristus. Modlitbu, ktorá nikdy nevyjde z módy, bude pre všetky časy a pre všetkých ľudí. Modlitbu, ktorá nás má upozorniť, že stojíme medzi Bohom a Zlom a zachrániť nás môže len nebeský Otec. Preto sme si už raz povedali, že najdôležitejším momentom každej našej modlitby je odovzdať sa do Božej vôle. V tomto duchu sa musí niesť každá modlitba.
     Aká je moja modlitba? Ako sa ja modlím Otče náš...? Uvedomujem si, čo pri modlitbe hovorím a komu ju hovorím? Naučil som modlitbu Pána moje deti a vnukov?
     O svätom Františkovi Saleskom je známe, že raz slávil svätú omšu za svojho učiteľa. Keď prišlo k modlitbe Pána, začal ju spievať, ale odrazu sa zasekol a nevydal ani hláska. Rozplakal a dlho trvalo, kým sa utíšil a mohol znova pokračovať vo svätej omši. Medzi veriacimi stál aj druhý kňaz. Bol zvedavý, čo sa stalo. Po svätej omši začal Františka potešovať nad stratou milovaného učiteľa. Prekvapený František však takto odpovedal: „Verím, že môj učiteľ je v nebi a je mu tak dobre, že by sa nechcel už sem vrátiť. Neplačem preto, že odišiel, ale preto, že to bol on, kto ma naučil modliť sa Otče náš... a naučil ma volať Boha svojím Otcom. Lebo je to nádherné, volať Boha svojím Otcom.“
     Koľkokrát sa počas nastávajúceho týždňa pomodlíme Otče náš...? Spočítať sa to nedá, ale usilujme sa, aby sme sa túto modlitbu modlili s úprimným srdcom, aby sme si uvedomovali, o čo v nej prosíme a čo v nej sľubujeme, a tak aby bola svedectvom našej zbožnosti, viery a odovzdanosti do Božej vôle.