Archív nedeľných čítaní a homílií

20. nedeľa v období „cez rok“ – rok C


     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul! Ale krstom mám byť pokrstený a ako mi je úzko, kým sa to nestane! Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie. Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“


Lk 12, 49- 53

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa


     Človek má veľa pomocníkov, ktorí mu uľahčujú život. Sú to rozličné elektronické vymoženosti, automobily, výpočtová technika... Ale sú aj takí pomocníci, ktorí mu už odnepamäti pomáhajú prežiť. Sem patrí oheň a voda. Oheň ho vždy zohrial, na ohni si uvaril potravu, oheň mu svietil na cestu. Ale oheň mu spôsobil aj veľa škody, tragédií a nešťastia. Voda mu zasa zahasila smäd, polieval ňou úrodu, umýval sa v nej, alebo si čistil šatstvo. Keď ľudia ešte ani nechyrovali o rozličných moderných výdobytkoch, pomáhali mu oheň a voda.
     O ohni je reč aj v dnešnom evanjeliu: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!
     Čo si Ježiš predstavuje pod ohňom? Božiu lásku, ktorú priniesol na zem, aby zasiahla všetkých ľudí. Lásku, ktorá vzplanie na kríži a odtiaľ sa bude šíriť po celom svete. Ale nie všetci sa dajú ňou zasiahnuť. Preto sa ľudia rozdelia na dve skupiny: na tých, ktorí dovolia, aby ich Božia láska očistila a tých, ktorí budú chcieť tento oheň zahasiť. Ježiš pripomína, že takéto rozdelenie nastane aj medzi pokrvnými príbuznými. Bude to boj medzi láskou a nenávisťou, medzi Božou mocou a mocou sveta.
     V roku 64 dal cisár Nero podpáliť Rím, a aby odvrátil od seba podozrenie, zvalil vinu na kresťanov. Vtedy sa začalo veľké prenasledovanie, ktorého obeťami sa stali aj apoštoli Peter a Pavol. Mysliteľ Chesterton tieto chvíle komentuje takto: Tí, čo obvinili z podpaľačstva kresťanov, boli ohováračmi, ale popri tom vystihli podstatu kresťanstva. Lebo kresťania boli naozaj tými, ktorí zapaľovali svet ohňom lásky, milosrdenstva a bojom proti zlu. V jeho plameňoch horelo otroctvo, zabíjanie malých detí, ľahostajnosť k slabým a chorým a veľa iných nemorálností. Nemôžeme sa čudovať, že pohanský svet sa bránil proti ohňu Kristovej lásky a postavil proti nemu oheň prenasledovania. Mnohí pohania sa pod vplyvom týchto udalostí stali kresťanmi.
     Ako je to s nami, keď Ježiš hovorí o rozdelení rodín? Je zaiste veľa rodín, kde je cítiť toto rozdelenie: rodičia - deti, manželia, súrodenci, svokrovci, zaťovia - nevesty... Ale je aj mnoho povzbudivých príkladov, kde kresťanský život v rodine dokázal ku Kristovi priviesť aj iných. Napríklad, kresťanský snúbenec ešte pred sobášom pomohol spoznať svojej snúbenici Krista a ona vďaka jeho príkladu sa vyučila vo viere. Spolužiak priviedol iného spolužiaka ku krstu a tým aj ku Kristovi. Matka vymodlila obrátenie svojmu dieťaťu. Manželka s deťmi zasa vymodlili, že otec zanechal alkohol a žije poriadnym životom. Ale nie vždy a všade to takto ideálne dopadne. Je veľa rodín, v ktorých kvôli zdanlivému pokoju sa uzatvárajú tzv. mierové zmluvy s hriechom. Ako? Rodičia miesto toho, aby zásadne odsúdili hriechy svojich detí, postupne im už odmalička ustupujú, len aby bol pokoj, aby sa dieťa neurazilo, aby nebolo ešte horšie. Preto potom v dospelosti súhlasia, aby ich dieťa rozbilo niekomu manželstvo, aby žilo v cudzoložstve, aby užívalo drogy a alkohol, aby nemalo nič spoločné s Bohom a s náboženstvom. Bohužiaľ, s takýmto spôsobom života často súhlasí a prispôsobí sa mu aj katolík, ktorý dostal doma dobrú náboženskú výchovu. Prestane chodiť na bohoslužby, prestane žiť sviatostným životom a nezáleží mu ani na kresťanskej výchove detí. Pre „pokoj v rodine“ stane sa vlažným a neskôr neveriacim. A potom samozrejme takýto ľudia tolerujú všetky podobné prejavy života okolo seba a nepozastavujú sa nad tým, že ľudia, ktorí by mali byť príkladom a vzorom v spoločnosti, sú takí istí. Veď je to normálne, predsa tak žijú aj ich deti a všetko je v poriadku. A oháňajú sa tvrdením, že žijeme v takej dobe.
     Nepatrím aj ja k týmto ľuďom? Neuzavrel som mierovú zmluvu s hriechom? Netolerujem hriechy mojich detí a vnukov? Nemám aj ja svoj podiel viny na ich náboženskej ľahostajnosti?
     Svätý Ignác raz povedal svojim rehoľným bratom: Až vtedy sa o vás začnem skutočne obávať, keď ľudia prestanú napádať a znepokojovať naše spoločenstvo. Bol by to znak, že sme spohodlneli a neslúžime Bohu tak, ako sa patrí.
     To isté máme mať na mysli aj my. Pokiaľ budeme žiť úprimne ako kresťania, čaká nás príkorie a nepochopenie. To bude znakom, že horíme Kristovým ohňom. Akonáhle však ľudia pocítia, že sa vzďaľujeme od Krista, budú nás chváliť, akí sme tolerantní, ako nám dobre rozumejú a neveriaci nás začnú volať svojimi priateľmi, lebo budeme žiť bez Boha ako oni. Vtedy Kristov oheň v nás vyhasol.
     Ježiš predvídal, že svet sa kvôli nemu rozdelí. Ale od nás, pokrstených a pobirmovaných členov Cirkvi očakáva, že budeme stáť na jeho strane. Lebo len na tejto strane má život úplný zmysel. Pouvažujme v dnešnú nedeľu nad tým, na ktorej strane stojím. Komu patrím: Kristovi alebo svetu?