Archív nedeľných čítaní a homílií

24. nedeľa v období „cez rok“ – rok C


     K Ježišovi sa približovali sa všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie. Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.“ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“


Lk 15, 1- 10

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa


     Iste každý z nás by vedel dobre dlho rozprávať o tom, čo nám robí radosť a kedy sme šťastní. Skúsili ste sa však niekedy zamyslieť nad tým, čo Bohu robí radosť, kedy je On šťastný? Odpoveď nachádzame v dnešnom evanjeliu: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.
     Už vieme, čo robí Bohu radosť? Obrátenie hriešnika! Možno mnohým z nás toto konštatovanie vyrazí dych. Boh má radšej jedného hriešnika ako deväťdesiatdeväť spravodlivých? V týchto Ježišových slovách je vystihnutá intenzita radosti. Ako príklad si zoberme rodičov, ktorí majú radosť z jedného zo svojich detí, ktoré v živote poblúdilo a opäť sa vrátilo na správnu cestu. Veď s ostatnými deťmi, ktoré sú dobré, žijú v neustálej radosti, ale z návratu zlého dieťaťa, majú nesmiernu radosť.
     Takým otcom je aj Boh. Má veľkú záľubu v deťoch, ktoré sú dobré, milujú ho a snažia sa žiť podľa jeho zákonov. Jeho záľuba sa však zväčšuje u tých detí, ktoré sa k nemu vracajú, lebo predtým boli zlé, nemilovali ho a urážali ho. A teraz buďme úprimní: Môže niekto z nás povedať, že je dobrý? Môže niekto s istotou tvrdiť, že Boh má z jeho života radosť?
     Počujme, ako o tomto probléme píše duchovný spisovateľ Carlo Caretto: Vždy, keď som mal pred očami obraz Dobrého pastiera, myslel som si, že ovca, ktorú nesie na pleciach je ktosi iný a ja mu ju musím pomôcť hľadať. Keď som však zostarol, zistil som, že tou ovcou na Ježišových pleciach môžem byť ja sám. A tak Caretto iba potvrdzuje slová svätého Jána: Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.
     Možno aj my máme chuť rozmýšľať, kto z nášho okolia je tou stratenou ovcou. Ale to nie je správne! Pýtajme sa radšej: Nie som ja stratená ovca? Nenechá Ježiš jednu ovečku, aby hľadal deväťdesiatdeväť stratených? Veď si len všimnime správanie mnohých ľudí okolo seba. Chodia síce každú nedeľu do kostola, ba občas si vykonajú aj dajakú púť, ale od pondelka do soboty žijú ako neveriaci. A uvažujme: Nepatrím medzi nich aj ja? Ak niekto zistí, že má medzi nimi miesto, iste sa začne logicky pýtať: Čo mám robiť? Skúsme od pondelka do soboty všímať si, aké sú naše rozhovory s manželkou, manželom, otcom, matkou, spolužiakmi, kolegami, susedmi… Sledujme naše názory na Cirkev, na kňazov, na náboženstvo, na ľudí okolo seba, na spoločenské dianie… Skúmajme naše skutky od rána do večera a to najmä vo vypätých situáciách, počas únavy alebo nechuti pracovať či študovať… Vtedy sa pýtajme: Sú moje rozhovory, názory, skutky v súlade s Božími prikázaniami? Alebo mám nebodaj svoj vlastný mravný kódex? Lebo utekať celý týždeň od Krista ako splašená ovca a v nedeľu prísť do kostola, nie je ani čestné ani úprimné. To by bolo divadlo, v ktorom celý týždeň hrám svoje hry a v nedeľu očakávam aplauz od Ježiša. Skôr by sme sa mali podobať zblúdenej ovci, ktorá povie: Pane, zhrešil so proti tebe, nie som hodný byť tvojim bratom a sestrou, prijmi ma ako zblúdenú ovcu a daj mi silu, aby som ďalší týždeň vytrval v tvojej blízkosti. Len v takomto postoji k vlastnému životu môžeme Ježišovi dopriať radosť a sebe postupné uzdravovanie.
     O najväčšom bankárovi Lafittovi sa hovorí, že ako chudobný chlapec šiel k istému bankárovi, aby ho prijal do práce. Bankár mal veľmi zlú náladu a chlapca vyhodil, hoci mal odporúčanie od priateľov bankára. Keď chlapec odchádzal z jeho kancelárie, videl na zemi špendlík a zodvihol ho. Bankár to spozoroval a zavolal ho späť. Spýtal sa ho: Čo si to zodvihol? Špendlík, odvetil chlapec, niekedy sa mi môže zísť. Bankárovi sa páčilo, že si všíma maličkosti a prijal ho do práce.
     Tento príbeh nás poúča, že dokonalosť vzniká odstraňovaním maličkých chýb. Dovoľme dnes Ježišovi, aby nás objal svojou milosrdnou láskou, v ktorej pocítime túžbu polepšiť sa a vyzbierať „špendlíky“ z nášho života, lebo doznajme, že nie sme svätí a bola by veľká tragédia, keby sme so sebou zostali spokojní.