Archív nedeľných čítaní a homílií

27. nedeľa v období „cez rok“ – rok C


     Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: „Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,“ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: „Hneď si poď sadnúť k stolu“? Vari mu nepovie skôr: „Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom“? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“


Lk 17, 5- 10

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa


     Kto z nás sa rád nepochváli svojimi úspechmi v práci, v škole, svojou osobnou šikovnosťou? Kto z nás sa rád nepochváli svojím náboženským životom, zbožnosťou svojich detí, množstvom absolvovaných pútí alebo pomodlených ružencov, či tým, že za posledné desaťročia sme nevynechali nedeľnú svätú omšu?
     Do našej chvály zasahuje Ježiš a vyzýva nás, aby sme povedali o sebe: Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť. A má pravdu, lebo každý z nás, keď sa chváli, čaká za to odmenu. Za hmotné dobro – od ľudí, za duchovné – od Boha.
     Podobne konali aj apoštoli. Mysleli si, že za to, čo pre Ježiša urobili, teda, opustili rodiny, polia, rybárske siete, domy a priateľov, dostanú automaticky odmenu v nebeskom kráľovstve a k tomu ešte budú pekne blízko pri Pánovi. Ježiš im však oznamuje, že odmena je darom, a nie podlžnosťou. Aby mu lepšie porozumeli, hovorí podobenstvo o vzťahu sluha a pán. Taký vzťah je totiž medzi Bohom a človekom. V tých časoch sa sluha obyčajne najímal na jeden rok. Jeho úlohou bolo robiť všetko, čo mu pán prikázal. Oral, sial, pásol domáce zvieratá, pripravoval pokrm, obsluhoval pána, umýval a upratoval príbytok. On mohol jesť až posledný. Bol vôbec deň, kedy by nebol sluha unavený? Únava ale nebola dôvodom, aby obslúžil najskôr seba a potom pána. Pravidlo bolo jasné: najskôr pán, potom sluha.
     Ježiš chcel týmto podobenstvom vystihnúť náš vzťah k Bohu. Sme Boží sluhovia. Boh, ako náš Pán, má právo na všetky nároky voči nám. Nie je nám nič dlžný za preukázané služby. Apoštoli preto nemohli čakať a nárokovať si odmenu za to, že všetko opustili. Bolo to ich slobodné rozhodnutie, s ktorým prijali aj všetky povinnosti. Mohli len dúfať, že za to si ich Boh obľúbi a raz aj odmení. Lekcia, ktorú apoštolom Ježiš udelil, im bohato stačila. Zrazu si presne uvedomili svoje postavenie. Za všetkých to jasne sformuloval svätý Pavol, ktorý napísal: Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je to moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal. Ak to robím z vlastnej vôle, mám nárok na odmenu, ale ak nie z vlastnej vôle; je to služba, ktorá mi je zverená.
     Teraz si prenesme Ježišove slová na seba. Boh je náš pán, my sme sluhovia. Máme potom právo chváliť sa svojou šikovnosťou, náboženským životom alebo láskou k blížnym? Odpoveď je jasná – NIE! Chápeme prečo? Lebo Pán je Boh a prikázal nám, aby sme mu slúžili a milovali ho cez našich blížnych. Ak tak konáme, robíme iba to, čo sme povinní urobiť. Podľa Ježišových slov sme iba neužitoční sluhovia.
     Pravdou je, že ani ako sluhovia nie sme rovnakí. Mohli by sme sa rozdeliť do štyroch skupín: Tí, ktorí iba plnia jeho príkazy, no ďalej nekonajú. Tým hovorí, že sú neužitoční. Tí, čo plnia aj tie príkazy, ktoré Boh iba radí. Takí konajú iste viac. Tí, ktorí s pomocou Svätého písma a cez potreby blížnych sa snažia dozvedieť, čo by si Boh od nich prial. To sú opravdiví sluhovia. Tí, ktorí nerobia ani to, čo sa im rozkázalo. Tu vari netreba ani spomínať, čo by im Ježiš odkázal. Zamyslime sa v dnešnú nedeľu, ku ktorej skupine sluhov by som sa priradil ja. K tým, čo plnia Božie príkazy? Alebo k tým, čo okrem príkazov plnia aj Božie rady? Alebo k tým, čo sa snažia zistiť aj Božie prianie? Alebo k tým, čo neplnia ani to, čo im Boh prikázal? Gazdinky veľmi dobre vedia, že polotovary sú výrobky napoly pripravené, ktoré treba dohotoviť. Tak je tomu aj s našou vierou. Nesnažme sa čakať odmenu za jej vonkajšie prejavy, za nedeľnú svätú omšu alebo ročnú spoveď. To je iba polotovar. Nám treba ísť do hĺbky. Napríklad, denne hodnotiť svoje skutky, svoje postoje, svoj vzťah k blížnym, čítať Sväté písmo a rozjímať nad ním. Podľa možnosti ročne si konať aj duchovné cvičenia alebo obnovu… Pomôcť blížnemu úplne zadarmo, postarať sa o chorých a opustených ľudí vo svojom okolí, vyhýbať sa zbytočným rečiam... Aby sme neboli len neužitočnými sluhami, musíme sa naozaj ponoriť do hĺbky Ježišovej kresťanskej lásky.
     V Los Angeles sa pred najväčším obchodným domom tlačili veľké zástupy. Polícia len s námahou udržiavala poriadok. Plagáty všade navôkol oznamovali, že dnes sa známy stenolezec vyškriabe bez akýchkoľvek pomôcok na obchodný dom. Všetci boli zvedaví. Zrazu sa objavil štíhly mladý muž v športovom úbore. Začal liezť, zachytával sa oblokov, výklenkov, hromozvodu. Robil to tak suverénne, akoby liezol po rebríku. Chýbalo mu už iba niekoľko metrov. Rukou hľadal opäť dajaký pevný bod. Našiel ho. Boh to sivý betónový výbežok. Koncentroval sa, aby celú váhu tela mohol preniesť naň. Dav stíchol. O chvíľu sa rozhodol urobiť rozhodujúci krok. Ale čo to? Pred zrakmi zdesených ľudí tupým úderom spadol na zem a v ruke zvieral pavučinu. Tá sa mu stala mylným, oporným a pevným bodom.
     Také sú aj naše chvály. Iba slabé a mylné pavučiny. Poďakujme Pánovi, že nás dnes zbavil nebezpečnej domýšľavosti a učí nás konať nielen to, čo musíme, ale aj to, čo môžeme. Prosme Boha o dar pravej viery a buďme užitoční sluhovia, ktorí sa budú Bohu páčiť.