Archív nedeľných čítaní a homílií

28. nedeľa v období „cez rok“ – rok C


     Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemú desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu? A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“


Lk 17, 11- 19

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa


     Ruský spisovateľ Ivan Turgenev napísal poviedku, ktorá hovorí, že v nebi sa stretli všetky cnosti. Boh ich po jednej pozýval k sebe, a tak ich navzájom predstavoval. Ukázalo sa, že cnosti sú priateľky a dobre sa poznajú. Iba dve sa nepoznali a nikdy sa nestretli. Bola to dobrota a vďačnosť. Život nám dáva za pravdu, že za našu dobrotu často nepocítime žiadnu vďačnosť.
     Aj na ceste do Jeruzalema sa u malomocných stretli dobrota a vďačnosť, a až na jediného Samaritána sa obišli, ako cudzie. Desať malomocných prosilo Ježiša o uzdravenie a on ich vyslyšal. Ani sa ich dokonca nedotkol, iba im prikázal, aby sa ukázali kňazom. V tých časoch iba kňazom pripadala zodpovedná úloha vyhlásiť postihnutého malomocenstvom za nečistého a uzdraveného za očisteného. Cestou ku kňazom sa všetci uzdravili, ale iba jeden jediný sa vrátil, aby Ježišovi poďakoval. Ostatní deviati to nepovažovali za potrebné. Prečo? Možno sa rýchlo utekali ukázať kňazom, alebo chceli do detailu zachovať židovské právo. Ježiš to však inak chápal. Uzdravenie z malomocenstva je veľkým dôvodom na vďaku, takže ukázanie sa kňazom, mohli kľudne odložiť. Lebo kňazov majú vždy medzi sebou, ale Ježiša už nemuseli nikdy stretnúť, nakoľko bol neustále na cestách. Ježiš využil danú situáciu, aby zároveň poukázal aj na povahu niektorých ľudí, ktorí veľmi kričia, keď potrebujú pomoc, ale sú ticho, keď treba poďakovať.
     Vďačnosť je prejavom slušného človeka a dobrého kresťana katolíka. Naša vďačnosť by mala mať dva ciele: Boha a ľudí. Tu by iste vedeli veľa rozprávať rodičia, ako to často býva s vďačnosťou ich detí. Už dokonca malé deti sa správajú dvojako: jedni, keď dostanú darček, najskôr sa zaň poďakujú, a až potom sa mu venujú, druhí si darček zoberú a rodičov si ani nevšimnú. Prví vidia nielen dar, ale aj dobrotu rodičov, ktorá im ho nachystala. Rodičia zasa vnímajú, že dieťa nie je chamtivé a za každú maličkosť vie byť vďačné. Druhí zasa svedčia o tom, že rodičia ich nevychovávajú správnym smerom a vedú ich k egoizmu. Vďačnosť však má byť na perách a v srdci aj u dospelých ľudí. Buďme však úprimní, je tomu tak? Dokážem byť vďačný? Nebojme sa, vďačnosť sa nemusí prejavovať dajakými veľkými darmi, ona sa skladá z drobností. Vďačnosť, to je aj úsmev, dobré slovo, dobrý príklad… Nezabúdajme byť vďační manželovi, manželke, kolegom, spolužiakom, priateľom…
     Buďme však vďační aj voči Bohu. Veľmi dobre to chápali prví kresťania. Svätú omšu volali Vďakyvzdávanie. Stretávali sa pri oltári, aby spoločne ďakovali. Vytvárali atmosféru radosti a pokoja, ktorú potom šírili do okolitého sveta. Buďme úprimní, ako sa niekedy odlišujú naše sväté omše od omší prvých kresťanov! Pre nás často nie sú Vďakyvzdávaním ale Lamentovaním. Lamentujeme nad zlým svetom, nad sebou, nad tým, že nás Boh údajne nechce vypočuť, nad politikou, nad drahotou, nad medziľudskými vzťahmi… Lamentovanie je ľahké, lebo od nás nič nežiada a pritom ničí ducha. Ďakovanie je ťažšie, lebo je to prejav lásky voči Bohu, ale zasa ducha obohacuje. A viete, čo je najkrajšie poďakovanie? Je to ochota vo všetkom prijať a plniť Božiu vôľu. Aká je moja vďačnosť voči Bohu? Som ochotný vždy prijať a plniť jeho vôľu? Sú moje sväté omše radostným stretnutím sa s Pánom, alebo iba lamentovaním?
     Svätá Klára prežila veľmi pestrý život. Ako 18-ročná utiekla z domu, aby sa zasvätila Bohu. Napriek vyhrážkam príbuzných ostáva v kláštore a zakladá ženskú vetvu rádu svätého Františka. Hoci rehoľnice museli dodržiavať veľmi prísne pravidlá, vždy ich bol dostatok. Svojim životom pritiahla mnohé mladé ženy, aby sa zasvätili Pánovi. Keď Klára ležala na smrteľnej posteli, povedala: Bože, ďakujem ti, že si ma stvoril.
     Povedzte, môže byť ešte krajšia forma vďaky? Aby sme aj my na smrteľnej posteli mohli raz tak povedať, učme sa obohacovať náš život, a aj život druhých, zázračným slovkom ďakujem. A nezabudnime, že najväčšia vďaka za všetko patrí Bohu.