Archív nedeľných čítaní a homílií

34. nedeľa v období „cez rok“ – rok C


     Poprední muži sa posmievali Ježišovi a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“


Lk 23, 35- 43

Myšlienky k homílii diakona Róberta Vaculu


     Dnešná slávnosť Krista Kráľa nás pozýva, aby sme všetko zanechali a išli na Golgotu. Tu môžeme pokľaknúť pod krížom a vzdať hold Kráľovi, ktorý tu začína svoju vládu. Začína ho v znamení, ktorému budú odporovať. Boh od počiatku chcel byť kráľom, ktorí si nepočína ako pozemskí vladári. Oni odnímajú ľuďom synov, dcéry, polia i stáda. Toto všetko mohol Ježiš získať veľmi ľahko. Diabol (pri pokúšaní) mu to ponúkal už pred troma rokmi. Ale jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Napriek tomu, že Ježiš je Pánom od večnosti, nikdy seba samého nepredstavil ako kráľa. Nehovoril o svojom, ale o Božom kráľovstve. Vyhýbal sa príležitosti, aby ho mohli ľudia vyhlásiť za svojho kráľa.
     Až vtedy, keď si bol úplne istý, že už nik nevystúpi, aby z neho urobil kráľa, v potupnom plášti a s tŕňovou korunou, môže sa oficiálne priznať ku svojim kráľovským „ambíciám“. Súčasťou Ježišovho potupného trónu je úradný nápis potvrdzujúci v troch jazykoch jeho kráľovskú dôstojnosť. On sám to predvídal, keď povedal, že začne svoju kráľovskú moc uplatňovať až vo chvíli, keď sa ocitne v postavení úplnej bezmocnosti: Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. Sú tróny, ktoré sú poškvrnené krvou poddaných. Tento trón je „poškvrnený“ len krvou svojho Kráľa. Nemá nikoho a nemá nič. Jeho trónom je prekliate drevo hanby. Nielenže nikoho nezotročuje, ale sám sa stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.
     Dobre pozorujme, aké sú prvé okamihy Kristovej vlády. Rimania ho považujú za blázna. A čo prední predstavitelia vyvoleného národa spolu s ľudom? Bez toho, aby si to vôbec uvedomovali, sarkasticky mu navrhujú, aby Ukrižovaný prejavil svoju moc spôsobom, ktorý by uvítal i Ježišov odveký protivník: Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Odkedy si ľud diktuje, čo má urobiť kráľ?!
     Ježiš z výšky kríža hľadí na predstaviteľov svojho národa, o ktorom platia Pánove slová: Opovrhli mnou, aby som nekraľoval nad nimi.
     Nie je to viac než tragické, že v tomto divadle na Kalvárii prijali práve oni tú neblahú úlohu, ktorá je autentickým potvrdením, že pribili na drevo Božieho Služobníka? Veď už starozákonný prorok Izaiáš omnoho skôr videl túto scénu: Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolesti, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Kristovmu kráľovstvu sa nikto nevyhne. Záleží len na tom, akú rolu si vyberie.
     Pripojme sa k Ježišovej prosbe a modlime sa k nebeskému Otcovi, aby svorke psov nepripočítal za hriech ich rúhavý výsmech. Modlime sa s trpiacim Kráľom za všetkých, ktorí majú tú drzosť diktovať Kráľovi, ako sa má správať a ako má vyzerať jeho kráľovstvo.
     My by sme to mali vedieť. Veď sme z Ježišových úst počuli všetky názorné obrazy o nebeskom kráľovstve. Tu na kríži začína klíčiť Kráľovstvo ako malé horčičné zrnko. To, že tu Ježiš bezmocne visí, je omnoho väčší div, než to, ako keby z neho zostúpil. Tu na kríži nachádza svojho prvého poddaného (lotra) a ten jediný zo všetkých, ktorí tu sebaisto pozdvihujú hlas, zastáva sa svojho Kráľa.
     Koho to vlastne ukrižovali s Kristom? Je to zločinec alebo prvý učeník, ktorý doslova vzal na seba svoj kríž a nasledoval Pána? To nie je náhoda, že prvým z tých, ktorých Ježiš priťahuje, keď je vyzdvihnutý od zeme, je práve tento človek. Do Ježišovho kráľovstva budú prichádzať predovšetkým ľudia zavalení utrpením a obťažení hriechom.
     Čo otvorilo zločincovi oči, že videl v zmučenom Ježišovi Kráľa, zatiaľ čo učení a vzdelaní, podľa svojho presvedčenia spravodliví, pod krížom nič nechápu? Realistické vedomie vlastnej hriešnosti. Krutá nespravodlivosť, ktorej sa svet dopúšťa na jeho nevinnom Spoločníkovi, ho vedie k poznaniu vlastného podielu na násilí a bezpráví. S týmto vedomím nehľadá spôsob, ako utiecť z kríža. Tak silno uveril vo všemohúcnosť Bezmocného, že prosí o jedno: Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.
     Ďakujme spolu s Dismasom (ako tradícia nazýva kajúceho zločinca), že i nás Pán robí súcimi mať účasť na podiele svätých vo svetle, že nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna.