Archív Nedeľných čítaní a homílií

Slávnosť Najsvätejšej Trojice - rok C


     Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“


Jn 16, 12 – 15

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Legenda o kráľovi našich veľhôr – orlovi, hovorí, že keď má mláďatá, musí ich uznať za svojich skutočných potomkov. Niekoľko dní po vyliahnutí ich vynesie do veľkých výšok a vystaví ich zrak slnečnému svitu. Keď mladé orly vydržia dlhší čas pozerať sa do slnka bez privretia očí, uzná ich za svoje. Ak však čo len na okamih oči privrú, bez milosti ich pustí do bezodnej priepasti, lebo za potomkov, ktorí by nevydržali slnečnú žiaru, by sa musel hanbiť.
     Niečo podobné sa udeje aj v dnešný deň. Matka Cirkev nás vedie do absolútnych výšin, približuje nám najväčšie tajomstvo našej viery – Najsvätejšiu Trojicu a čaká, ako budú naše oči reagovať na jej jas. Či zostanú doširoka otvorené, alebo sa nechápavo privrú.
     Čo nám o tomto tajomstve hovorí naše sväté náboženstvo? Boh je len jeden a v ňom sú tri Božské Osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Každá z troch Osôb je pravý Boh. Nie sú traja bohovia, ale len jeden, ktorý má aj jednu prirodzenosť. Je jediný vševediaci Rozum a jediná všemohúca Vôľa. Vševediacim rozumom rozmýšľajú tri Osoby a jedinou všemohúcou vôľou konajú tri Osoby. Každá z troch Osôb je jednako večná, vševediaca a všemohúca. Aj Božská prirodzenosť je len jediná, ale majú ju rovnako a nerozdielne traja – tri Božské Osoby. Ľudským rozumom Trojicu môžeme rozoznávať takto: Otec je od večnosti sám od seba, Syn je od večnosti duchovne plodený Otcom a Duch Svätý od večnosti pochádza od Otca a Syna. Jednotlivým Osobám privlastňujeme tieto skutky: Otcovi stvorenie sveta, je Stvoriteľ; Synovi vykúpenie sveta, je Vykupiteľ a Duchu Svätému posvätenie sveta, je Posvätiteľ. Hoci im privlastňujeme jednotlivé skutky, navonok tri Božské Osoby účinkujú spoločne.
     Nečudujme sa, že nevládzeme pochopiť vnútorný život Boha. Nie je v ľudských silách poznať ako môže jestvovať jedna Bytosť v troch Osobách. O tejto skutočnosti vieme iba toľko, koľko nám Boh zjavil. Aký je v tejto chvíli pohľad našich očí? Sú otvorené a dosvedčujú: Nechápem síce, ale verím. Alebo sú naše oči zatvorené a vravia: To nie je možné! Nechajme prehovoriť svätého Bernarda: Snažiť sa vniknúť do tajomstva Trojjediného je znakom pýchy. Veriť v toto tajomstvo je povinnosťou zbožných duší. Poznať ho, je sladkou odmenou tých, ktorí majú večný život.
     Dnešný sviatok má nás posilniť vo viere. Možno si to ani dobre neuvedomujeme, ale od viery závisí nielen naše večné šťastie, ale vo veľkej miere aj pozemské šťastie, a to z viacerých príčin:
     Viera nám dáva odpoveď na najdôležitejšie otázky života: Načo sme na svete? Odkiaľ sme prišli a kam smerujeme? Veda nám nemôže dať na tieto otázky uspokojivú odpoveď, len viera nás učí, že sme vyšli od Boha a k Bohu sa vraciame a definitívnym zmyslom nášho života je večnosť.
     Viera nás posilňuje v utrpení. Byť človekom znamená poznať bolesť. Trpieť nie je ľahká vec, ale trpieť bez zúfalstva dokáže iba ten, kto má pevnú vieru a verí, že Boh síce dopustí, ale neopustí.
     Napokon viera nás udržuje na ceste mravnosti a zodpovednosti. Človekovi bez viery častokrát nič nie je sväté. Kto má pevnú vieru, ten si je vedomý, že neustále žije pod Božím dohľadom, pred ktorým sa nič nedá skryť ani utajiť.
     Preto tajomstvo Najsvätejšej Trojice vyžaduje od nás, odo mňa pevnú a neochvejnú vieru. Vynikám touto vierou? Vyriešil som si otázku zmyslu môjho života? Dokážem trpieť s odovzdanosťou do Božej vôle? Môžu ľudia podľa mojej mravnosti a zodpovednosti vidieť a vedieť, že som veriaci?
     V životopise svätej Otílie čítame, že sa narodila slepá. Jej otec, alemanský vojvodca, v hneve a bôli prikázal, aby dieťa usmrtili. Matka však nesúhlasila a postarala sa, aby dieťa potajomky odniesli do burgundského kláštora, kde ho pokrstil biskup z Rema. Keď v mene Najsvätejšej Trojice mu na hlavu tiekla voda, dostalo zrak a milo na biskupa pohliadlo.
     Aj my stojíme v nemom úžase pred tajomstvom Trojjediného ako slepci. Hoci ho nechápeme, nezatvárajme pred ním oči, ale prosme o pevnú vieru, aby sme svojím životom vyznávali, milovali a svetu ukazovali Boha Otca, Syna i Ducha Svätého.