Archív Nedeľných čítaní a homílií

Veľkonočná nedeľa – rok C


     Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych.


Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Svet je preniknutý osudmi ľudí, ktorí v ňom žijú. Pre jedných sú radostné, pre iných zasa bolestné. Čítal som príbeh z 1. svetovej vojny o rodine, ktorá dostala správu, že otec na bojisku zahynul. Smútila žena, plakali malé deti a hoci ešte dobre nechápali, čo sa stalo, vedeli, že je to veľké nešťastie. Za otca sa pomodlili, dali zaňho slúžiť sväté omše a s odovzdanosťou do Božej vôle znášali bolesť a žiaľ. Pomaly plynuli týždne a mesiace. Jedno nedeľné popoludnie sedela matka s deťmi pri stole a spomínali na otca. Zrazu pod oknami začuli kroky, otvorili sa dvere a dnu vstúpil muž oblečený vo vojenskej uniforme, ich otec. Iste si viete predstaviť radosť, ktorá v okamihu v dome zavládla. Bol ranený, padol do zajatia a odtiaľ sa mu podarilo utiecť. Keď ho manželka uvidela, skríkla: Ty si tuším vstal z mŕtvych!
     V dnešný deň aj Cirkev prežíva veľkú radosť. Radosť z kohosi, kto naozaj vstal z mŕtvych. Radosť z Ježiša Krista, ktorý premohol smrť a otvoril nám večný život. Táto skutočnosť ale netešila všetkých. Vždy sa našli ľudia, ktorí sa ju snažili prekrútiť a hľadali argumenty, ktoré by ju vyvrátili.
     Spomeňme aspoň niektoré:
     Ježiš nebol v skutočnosti zabitý, ale ležal iba zdanlivo v hrobe. Aká je na to odpoveď? Ak niekto dostane do srdca ranu, do ktorej môže neveriaci Tomáš vložiť svoje rybárske prsty, z ktorej vytečie krv a voda, môže zostať živý?
     Apoštoli ho ukradli a povedali, že vstal z mŕtvych. A odpoveď? Ak vojaci nespali, ako im, udatným rímskym žoldnierom, ho mohli vziať bezbranní a vystrašení ľudia? Ale ak spali, ako môžu vedieť, že ho ukradli apoštoli?
     Evanjelium píše, že zavčas rána bolo zemetrasenie. Náhrobný kameň sa otrasmi odvalil, v zemi vznikli pukliny a Kristus sa do jednej z nich prepadol. Čo odpovedať na toto tvrdenie? Zdalo by sa dosť prijateľné, nebyť poskladaného plátna a šatky, do ktorých bol Ježiš zabalený. Prečo ostali v hrobe a neprepadli sa spolu s jeho telom?
     Apoštoli si to všetko vymysleli a neskôr napísali. Ako odpovedať? Otázkou: Dal by si niekto z nás odrezať kúsok ucha na dôkaz, že verí všetkému, čo sa hovorí napríklad o Jánošíkovi? Apoštoli pre skutočnosť Ježišovho zmŕtvychvstania si dali odťať hlavy, prepíliť sa, stiahnuť z kože, ukrižovať, vhodiť do vriaceho oleja… Je medzi nimi dokonca aj Tomáš, ktorý spočiatku vôbec neveril, ba aj Pavol, ktorý prenasledoval tých, ktorí verili, že Ježiš vstal.
     A tak vidíme, že všetky argumenty proti Ježišovmu zmŕtvychvstaniu sa dajú veľmi jednoducho vyvrátiť. Preto môžeme slávnostne prehlásiť: Aleluja, radujme sa, Kristus Ježiš z mŕtvych vstal! Vďaka tejto skutočnosti sa zmierime s vlastným utrpením, krížom, bolesťou a nepochopením. Vďaka Ježišovi vieme, na čo žijeme. Preto sa dnes všetci zapáľme túžbou po stretávaní s ním. Kde sa môžeme s Ježišom najčastejšie stretnúť? Pri svätej omši a svätom prijímaní, vo sviatosti zmierenia, pri modlitbe a v našich blížnych. Aké boli však tie naše stretnutia? Koľkokrát sme zlyhali? Preto sme sa vyznali zo svojich zlyhaní v dobrej veľkonočnej spovedi a na záver sme sľubovali polepšenie. Dodržme, čo sme sľúbili, kráčajme za Kristom a dajme tak najavo, že on je zmyslom nášho života.
     Maďarská televízia vysielala v roku 1989 interview s Nelli Coomanovou, ktorá získala zlatú medailu na 2. halových MS v atletike v Budapešti. Reportér sa jej spýtal: Máte na prvom mieste v živote šport? Ona odpovedala: Šport nie! Tak čo potom – manžela? spýtal sa prekvapený novinár. Ani manžela, odpovedala. Tak čo? Na prvom mieste mám Boha, na druhom manžela a na treťom šport. Prekvapený reportér sa zmohol na čudnú otázku: A manžel o tom vie? Nelli sa usmiala a povedala: Áno, vie. On tiež má na prvom mieste Boha a dúfam (šibalsky sa usmiala) na druhom mieste mňa. Potom sa milo pozrela na novinára a pokračovala: Neviem, či ste veriaci, ale skúste sa s ním rozprávať (ukazujúc prstom na nebesia) on nám vždy pomôže.
     Nie je to krásne a neobvyklé vyznanie viery v Boha?! Aj my sa s ním často stretávajme, prijímajme ho a realizujme sa v ňom. Napravme svoj doterajší život a orientujme ho na Ježiša, lebo on žije!