Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. pôstna nedeľa – rok C


     Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“ A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie; ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ,Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘ On mu odvetil: ,Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“


Lk 13, 1- 9

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý človek má dajakú záľubu, koníčka. Jeden rád zbiera modely lietadiel, iný známky, ďalší nálepky, niekto zasa plagáty. Každý zberateľ však musí mať niekedy svätú trpezlivosť a prinášať menšie či väčšie obety, aby získal do zbierky ďalšiu cennú vec.
     V dnešnom evanjeliu nás Ježiš vyzýva k pokániu. Hovorí o nešťastiach, ktoré sa stali v tých časoch, a ktoré pripravili veľa ľudí o život. Títo ľudia sa museli predčasne dostaviť pred súdnu stolicu Božiu a zodpovedať sa za skutky svojho života. Ježiš chcel týmito konkrétnymi prípadmi naznačiť, že pokánie je naozaj potrebné, preto nás v krátkom úryvku až dvakrát vyzýva: Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete.
     Možno si v tejto chvíli niekto povie: Bŕŕ… pokánie – nepríjemné slovo! Je také ťažké a nepríjemné robiť pokánie. Ježiš však chce, aby sa nám pokánie stalo príťažlivým. Ako to dosiahnuť?
     Aby sme to lepšie pochopili, vráťme sa na začiatok nášho uvažovania. Rozprávali sme o zberateľoch a k nim musíme priradiť aj numizmatikov, ktorí zbierajú mince a medaile. Každá minca a medaila má dve strany. Skúsme pokánie prirovnať k minci. Aj ono má dve strany. Na zadnej strane je nápis Odstráň hriech a na prednej strane je nápis v hebrejskej reči Šub. Slovenskému nápisu rozumieme, hebrejskému nie. Tento nápis sa nedá presne preložiť do slovenčiny, preto ho treba opísať ako: Radosť človeka, ktorý sa dostal zo žalára, alebo z vyhnanstva, alebo z otroctva a vrátil sa domov k milovanej manželke, alebo k deťom, alebo k rodičom. Také dve strany má minca s názvom Pokánie.
     V prvom rade znamená výzvu: Odstráň hriech! Musíme ho odstrániť preto, lebo nekonečne uráža Boha a ťažký hriech nás stavia do nepriateľstva s Bohom. Každá urážka je veľká a meria sa podľa toho, koho sme urazili. Keďže Boh je nekonečne veľký, aj urážka Boha je nekonečne veľká, preto potrebuje nekonečne veľkú náhradu. Človek však čosi také nie je schopný urobiť, preto Boží Syn, Ježiš Kristus, vylial svoju krv na kríži, aby svojou nekonečnou láskou a poslušnosťou vyvážil a prevážil hriechy všetkých ľudí, aby namiesto každého z nás dal nekonečne veľkú náhradu nebeskému Otcovi. Od nás však žiada úprimnú ľútosť, aby sa každý zapojil do tejto náhrady vyliatím aspoň jedinej slzy ľútosti. To dokážeme vtedy, keď budeme bojovať proti hriechu a odstraňovať ho. To je teda zadná strana mince pokánia.
     A predná strana? To je Šub. Už sme si priblížili jeho význam, že je to radosť z návratu. Takéto šťastie zažíval márnotratný syn, ktorého otec prijal znova k sebe a privinul si ho na svoje srdce. To isté šťastie prežíva aj každý z nás, kto koná opravdivé pokánie, teda odstraňuje hriech. Toho nebeský Otec prijíma k sebe a zviera ho vo svojom náručí. Taká je predná strana mince pokánia.
     Obe strany mince pokánia nám pokánie robia potrebným. Lebo keby pokáním bolo iba odstrániť hriech, nie všetkých by to uspokojovalo, lebo hriech je pre mnohých príjemný a zbaviť sa ho, je pre nich ťažké. Ale pokánie je aj radosť a šťastie z objatia v Božom náručí a to ho robí príjemným a príťažlivým a kvôli tomu sa oplatí zanechať hriech.
     Význam pokánia nám neustále pripomína Božia Matka. Na svete je veľa miest, kde sa zjavovala a zjavuje. Obsah jej zjavení je však rovnaký. Neustále volá: Robte pokánie! Kajajte sa! Pokánie, pokánie, pokánie! Aj touto výzvou chce nám urobiť pokánie príťažlivým a chce nám vysvetliť, že krv jej Syna vyliata na kríži, chce pomôcť každému človekovi k pokániu. Prijímam ho? Túžim po opravdivom pokání? Mám radosť z toho, že ma Boh opäť prijíma za syna alebo dcéru a odpúšťa mi?
     Starší kňaz rozprával zážitok, ktorý sa mu stal ako mladému kaplánovi. Sedel v spovednici a keďže všetkých vyspovedal, chystal sa odísť na faru. Zhasol svetlo, chcel otvoriť dvere, ale v tom vstúpil dnu istý muž. Vyspovedal sa a odišiel. Neprešiel však ani týždeň a situácia sa presne zopakovala. Muž sa však najskôr priznal, že pred pár dňami bol na spovedi ale vtedy kňaza iba skúšal. Zistil, že musí byť dobrý človek, a že v spovednici zastupuje Boha. A hoci ho aj napomenul, nezostal urazený a jeho slová si vzal k srdcu. A napokon dodal: Chcem robiť opravdivé pokánie, preto prosím o celoživotnú spoveď. Kňaz napokon dodal: Bola to najkrajšia spoveď, ktorú som si vypočul počas svojho kňazského života, hoci som niekedy pociťoval hrôzu z toho, z čoho sa onen muž vyznával.
     My tiež sa chystáme na veľkonočnú svätú spoveď. Urobme všetko preto, aby to bola najkrajšia spoveď v našom živote, aby sme po jej skončení konali opravdivé pokánie. Potom pocítime obrovskú radosť z toho, že nebeský Otec nás prijíma do svojho náručia a objíma nás. To bude opravdivé pokánie.