Archív Nedeľných čítaní a homílií

Kvetná nedeľa – rok C


     Tu celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ Pilát sa ho spýtal: „Si židovský kráľ?“ On odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Pilát povedal veľkňazom a zástupom: „Ja nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi.“ Ale oni naliehali: „Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem.“ Len čo to Pilát počul, opýtal sa, či je ten človek Galilejčan. A keď sa dozvedel, že podlieha Herodesovej právomoci, poslal ho k Herodesovi, lebo aj on bol v tých dňoch v Jeruzaleme. Keď Herodes uvidel Ježiša, veľmi sa zaradoval. Už dávno ho túžil vidieť, lebo o ňom počul, a dúfal, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Mnoho sa ho vypytoval, ale on mu na nič neodpovedal. Stáli tam aj veľkňazi a zákonníci a nástojčivo naň žalovali. Ale Herodes so svojimi vojakmi ním opovrhol, urobil si z neho posmech, dal ho obliecť do bielych šiat a poslal ho nazad k Pilátovi. v ten deň sa Herodes a Pilát spriatelili, lebo predtým žili v nepriateľstve. Pilát zvolal veľkňazov, predstavených a ľud a povedal im: „Priviedli ste mi tohoto človeka, že poburuje ľud. Ja som ho pred vami vypočúval a nenašiel som na tomto človekovi nič z toho, čo na neho žalujete. Ale ani Herodes, lebo nám ho poslal späť. Vidíte, že neurobil nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrescem ho teda a prepustím.“ (Bol totiž povinný prepustiť im na sviatky jedného.) Tu celý dav skríkol: „Preč s ním a prepusť nám Barabáša!“ Ten bol uväznený pre akúsi vzburu v meste a pre vraždu. Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvoli. Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: „Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!“ Vtedy začnú hovoriť vrchom: „Padnite na nás! a kopcom: „Prikryte nás!“ Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ Vedno s ním viedli na popravu ešte dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži sa mu posmievali a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po tých slovách vydýchol. Keď stotník videl, čo sa stalo, oslavoval Boha, hovoriac: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov. Všetci jeho známi stáli obďaleč i ženy, ktoré ho sprevádzali z Galiley, a dívali sa na to.


Lk 23, 1- 49

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každé mimoriadne dielo má v sebe myšlienku, ktorá nás osloví a poučí. Po vypočutí Pašií od sv. Lukáša sa iste zhodneme, že je ňou utrpenie a bolesť. To je pre človeka najtemnejšia záhada a tajomstvo.
     Mnoho filozofických škôl v minulosti sa snažilo odpovedať na najzákladnejšiu otázku ľudstva: Prečo je v živote utrpenie? Žiadna definícia však nie je tak uspokojivá, posilňujúca a potešujúca, ako odpoveď viery. Odpoveď sveta tkvie predovšetkým v tom, ako máme bolesť potláčať. Hedonisti hlásali, že sa dá potlačiť požívačnosťou, stoici zasa cynizmom a ľahostajnosťou k všetkému a marxisti sociálnou revolúciou, ktorá odstráni nespravodlivosť a utrpenie. Odpoveď viery hovorí, že Boh je nanajvýš milosrdný, a preto bolesť aj utrpenie treba prijať v dôvere v Božiu moc a dobrotu. Tieto slová, ako sme sa mohli presvedčiť aj dnes, naplnil Ježiš Kristus. On premohol najväčšiu príčinu utrpenia – hriech, svojím krížom a zmŕtvychvstaním, skláňal sa k trpiacim a chorým a jeho utrpenie a smrť sa stali víťazstvom.
     Cez vieru sa naučme v bolesti vidieť skúšku ľudskej vernosti a oddanosti Bohu, ako nám to krásne ukazuje starozákonný Jób a napomenutie na nebezpečných životných cestách. Cez vieru si priznajme, že si zaslúžime pozemský trest za vlastné viny a zároveň tešme sa, že v bolesti máme účasť na vykupiteľskom diele Ježiša Krista.
     Vidíme, aká veľkosť a svätosť vyžaruje z utrpenia? Chápem ho tak? Snažím sa v bolesti pripodobniť trpiacemu Kristovi? Možno niekedy áno, ale doznajme si pokorne, koľkokrát, keď príde utrpenie, trápia nás otázky: Pane, a nebola možná iná cesta? Prečo dopúšťaš práve na mňa bolesť a prečo toľko? Na tieto otázky sa dá odpovedať len s veľkou dôverou v múdreho a dobrého Boha. Počujme, čo o tom hovorí prorok Izaiáš: Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty. Nikdy nepochopíme, čo Boh s nami zamýšľa, keď nás navštívi utrpením, lebo práve vtedy sa ukazuje naša veľkosť a odovzdanosť do jeho vôle.
     Istá žena celý život slúžila Bohu v chráme. Na starobu, keď si už mohla dopriať pokoj a celkom sa oddať službe, stratila úplne zrak. Bola to pre ňu veľká rana, lebo bola zvyknutá starať sa o kvety, kostolné prádlo, čistotu a poriadok. A keď jej ktosi škodoradostne povedal: Vidíte, ako sa vám Boh odmenil za vašu starostlivosť a ochotu, ona odvetila: Nerúhajte sa, som šťastná, že takto trpím, lebo môžem mu ešte lepšie slúžiť a darovať mu moje vyhasnuté oči.
     Aj pre nás je utrpenie záhadou a tajomstvom, ale vo svetle Ježišovho kríža naučme sa ho prijímať a znášať odovzdane do Božej vôle. Nech nám k tomu pomáha sila našej viery.