Archív Nedeľných čítaní a homílií

Svätodušná nedeľa – rok C


     Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“


Sk 2, 1- 11

Myšlienky k homílii diakona Juraja Valúšeka

     Známy český diakon a psychológ Max Kašparů píše o ľudskej viere. Prirovnáva našu vieru k topánkam. Deti, keď sú malé, nosia také malilinké topánočky. Keď vyrastú, topánky ich začnú tlačiť a musia sa vymeniť za väčšie. Kým sme deti aj naša viera je detská, prostá a jednoduchá. Ale po čase sa dostaneme do pubertálneho obdobia našej viery a začneme byť kritickí. Neveríme všetkému, čo kňaz hovorí, vynárajú sa v nás pochybnosti a otázky typu: Je kresťanstvo pravé náboženstvo? Zachovávajú kresťania a zvlášť kňazi, čo hlásajú? Existuje vôbec nejaký Boh? Nie je to hlúposť?
     Ako Max ďalej píše, toto obdobie je pre našu vieru dôležité. Z našej detskej viery sa stáva viera dospelá, vyzretá. Tak, ako rastieme my, mala by rásť aj naša viera. Obrazne – vyzúvame si maličké topánky a dávame si pevnú obuv. Niektorí ľudia sa v tomto období stanú ateistami, a to je chyba. Obuv potrebujeme stále, musíme len zmeniť veľkosť. Musíme trochu zapochybovať, ale kto hľadá pravdu, zistí, že viera v Ježiša je naozaj spásonosná. Preveríme naše doterajšie hodnoty a znova sa k nim vrátime – presvedčení o ich pravosti.
     Prečo o tom rozprávam? Mnohí ľudia vyčítajú kresťanom, že sú tradiční, že chodia do kostola len zo zvyku, a pri tom v súkromnom živote nič nesvedčí o ich viere. Takýto človek zakrpatel vo viere, nosí stále tie malé topánočky. Ján Pavol II. často prízvukoval, že najstrašnejším pokušením dnešných kresťanov je to, keď nežijú svoju vieru.
     Preto dnes na Turíce, na sviatok zoslania Ducha Svätého, prosme aj my, aby na nás zostúpil Svätý Duch a dal nám opravdivú, pevnú vieru. Nie nejakú bezduchú konfesiu, že sa hlásim ku Katolíckej cirkvi, ale skutočnú vieru v Ježiša, môjho Pána a môjho Boha! Ak nás tlačia topánky viery, preverme ju! Zamyslime sa nad tým, prečo verím, v koho verím a ako verím.
     Duch Svätý, príď a osvieť nám srdce a rozum vierou, v ktorej je naša nádej, a z ktorej pramení aj naša láska!