Archív Nedeľných čítaní a homílií

Svätá rodina - rok C


     Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten ňom priniesol zvesť.


Jn 1, 1- 18

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Možno si vy, starší, spomínate, ako sa pred liturgickou reformou končievala svätá omša. Kňaz po požehnaní odišiel na evanjeliovú stranu a tam sa modlil – čítal tú časť evanjelia, ktorú sme práve počuli. Pri slovách: Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami si všetci pokľakli. Dnes sa táto stať evanjelia číta už iba vo vianočnom období, ale je veľmi dôležitá, lebo nám pripomína nepochopiteľné tajomstvo Božej lásky a zároveň vyzdvihuje aj ľudský nevďak za Božiu lásku.
     Vianoce nám každoročne pripomínajú veľmi dôrazne tento fakt: na jednej strane betlehemské svetlo viery, na druhej temnota nevery, ktorá je pekne vyjadrená v slovách: Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Najlepšou skúškou pre človeka, ktorú skutočnosť vyznáva, je otázka: Veríš alebo neveríš? Nie rasa, nie reč, ani stupeň kultúry alebo civilizácie, ale viera alebo nevera sú meradlom ľudskej dôstojnosti. Viera v Boha nás neponižuje, ale naopak, dvíha a robí z nás Božích priateľov.
     Viera v Boha je aktom úprimnej pokory, uznaním našej obmedzenosti, ale súčasne aj činom odvahy, ktorej výsledkom je vnútorná vyrovnanosť a spokojnosť. Viera je pokora, ktorá nás povyšuje nad všetky ostatné stvorenia. Apoštol Jakub hovorí: Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť… A Pavol dodáva: Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi. Pre veriaceho človeka smrť nie je koncom, ale začiatkom večnosti, začiatkom nového života bez strachu a sĺz. Za túto radostnú vieru vďačíme predovšetkým Slovu – Synovi Božiemu, ktorého príchod medzi nás oslavujeme práve v tieto dni. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten ňom priniesol zvesť.
     Nevera je človekovi nedôstojná, lebo z neho robí otroka zeme, obmedzuje jeho rozhľad a pohľad na celé tvorstvo. Príčiny nevery môžu byť rozličné, ale neveriacich ľudí z presvedčenia je málo.
     Najmä mladší chcú imponovať tvrdením, že sú neveriaci a skutky ich života sú v rozpore s Božou vôľou. Podobajú sa ľuďom, ktorí počas dňa zatvoria oči, a potom tvrdia, že je tma.
     Ďalší neveria preto, že ich vedomosti a predstavy o Bohu sú falošné. Z takých ľudí po patričnom poučení sa stávajú horliví veriaci, lebo doposiaľ sa nenašiel nik, kto by im zvestoval Ježišovo evanjelium.
     Iní zasa prišli s heslom: Boh je mŕtvy! Myslia si, že moderný človek ho nepotrebuje, a preto je pre neho viera zbytočná. Tvrdenie týchto ľudí nás núti vidieť Boha v správnejšom svetle. Mnohí totiž ho vnímajú ako bytosť, bývajúcu kdesi nad mrakmi, ako riaditeľa sveta, tróniaceho nad kulisami, ktorý hýbe s ľuďmi ako s bábkami.
     Sem treba ešte priradiť falošne chápané úspechy najmä prírodných vied, ktoré mnohých zviedli. Čo v minulosti bolo tajomstvom, teraz je bežnou záležitosťou. Veda nám ponúka neraz neobmedzené možnosti, kde pre mnohých Boh nemá miesto. Niet teda divu, že taký Boh sa pre nich stal mŕtvym. Tieto úspechy však nehovoria proti Bohu, ale v jeho prospech, lebo on dal človekovi silu a rozum, aby pretváral svet.
     Mnohí veľkí vedci sa stali práve preto hlboko veriacimi ľuďmi. André Mária Ampere, zakladateľ elektrodynamiky, podľa ktorého sa nazýva jednotka intenzity elektrického prúdu, takto radí v liste svojmu synovi: Študuj veci tohto sveta. Je to povinnosť vyplývajúca z tvojho povolania. Pozeraj však na ne iba jedným okom, druhé maj vždy zamerané na večné svetlo. Počúvaj učencov, ale iba jedným uchom, druhým počúvaj Stvoriteľa všetkého. Píš, ale len jednou rukou, druhou sa pridŕžaj Božieho rúcha, tak, ako sa dieťa drží matkiných šiat. Bez tejto istoty by si narazil hlavou do múru.
     Alexander Volta, podľa ktorého sa označuje jednotka napätia elektrického prúdu, sa denne modlil ruženec, denne chodieval na svätú omšu a sväté prijímanie a svoje deti učil katechizmus. On zasa napísal: Podrobil som základné pravdy viery dôkladnému štúdiu, čítal som diela obhajcov náboženstva, ale aj jeho odporcov a prišiel som k presvedčeniu, že človek neskazený vášňami a hriechom nemôže urobiť nič iné, ako prijať náboženstvo a pridŕžať sa ho.
     Ježiš ako Boh a človek prebýval medzi nami a tým svet prestal byť údolím sĺz a miestom hrôzy. Stal sa odrazovým mostíkom do večného života pre tých, ktorí v neho veria. Upevnime sa aj my vo viere v Krista a svojím osobným životom pomáhajme uveriť tým, ktorí ho nepoznajú alebo vo viere zľahostajneli.