Archív Nedeľných čítaní a homílií

3. adventná nedeľa - rok C


     Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja: Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.


Lk 3, 10- 18

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Pokorne si priznajme, že v každom z nás drieme zvedavosť. Stačí, keď sa na ulici vytvorí hlúčik ľudí a už sa aj my pristavujeme, pretláčame dopredu, čo tam majú, čo sa tam stalo. Zvedavosť je zlá vlastnosť a iste nás často mrzí, že jej znova podľahneme.
     Aj okolo Jána Krstiteľa bolo vždy veľa zvedavcov, hoci on nikdy nehľadal osobný úspech. Naopak, každého úprimne napomenul a každému veľmi ochotne zvestoval Mesiáša. Jeho službu ohlasovateľa pekne uzatvára dnešné evanjelium: A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.
     Ľud chápal objavenie sa Jána Krstiteľa ako Božiu výzvu k pokániu. Počúvali ho s otvorenými očami, ušami, aj srdcom, a keďže ich nabádal ku krstu, vstupovali do Jordána a prijímali ho. Po čase však zbadal, že niektorí ho prijímajú iba zo zvedavosti ako akýsi povrchný obrad. Vedel, že bez skutočnej vnútornej premeny sa nevyrieši ani ich náboženský život, ani národnostný problém, preto neustále zobúdzal ich uspaté svedomie. Veľmi pozitívne pôsobil aj svojím zjavom a životom. Obliekal sa do ťavej kože, jedol kobylky a lesný med, bol veľmi pokorný a svojím životom potvrdzoval to, čo kázal. Preto medzi ľuďmi začala kolovať otázka, ktorú si kladú iba praví kajúcnici: Čo teda máme robiť? Ján dal každému odpoveď, lebo ako sme si iste všimli, pri Jordáne sa vystriedali všetky vrstvy národa: Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne! Nevymáhajte viac, ako vám určili! Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom! Tieto slová na ľudí veľmi zapôsobili a iste boli aj účinné, veď prečo by si mnohí mysleli, že Ján je Mesiáš? On však neskĺzol do samoľúbosti, ale pokorne vyhlásil: Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. Nepovažoval sa za hodného urobiť ani tie najposlednejšie služby, ktoré kedysi vykonávali otroci.
     Jánove slová sú tak silné, že znejú aj dnes, lebo sú určené nám všetkým. Aj my sa máme spýtať Jána: Čo teda máme robiť? A Ján povie: Robte pokánie! My sa možno prekvapene naň pozrieme a prehlásime: Veď ho konám, aj krst som prijal, aj diabla a jeho skutkov som sa zriekol… Ale nemáme pocit, že pokánie napriek tomu neberieme až tak vážne, a čo sa týka počtu a váhy hriechov, sme stále tam, kde sme boli pred mesiacmi a rokmi? Čo by na to povedal Ján?
     Čo teda máme robiť? Ján hovorí celkom jasne: Rešpektujte sa navzájom, nesťažujte život jeden druhému, nepožadujte od iného to, na čo nemáte právo. Buďte spravodliví, pestujte dobrotu srdca, podeľte sa s blížnymi v núdzi, učte sa zhovievavosti, ktorá rýchle zabudne na utrpenú krivdu… To je pokánie! A Ján by iste pridal: Berte vážne svoj duchovný život, svoje spovede, nedeľné omše a prijímania. Berte vážne modlitbu a potom naozaj pocítite jej silu a pomoc. To je tiež pokánie! Aj my sme tu ľudia rôznych profesií, sociálnych skupín, ale Jánova odpoveď je pre všetkých rovnaká.
     Rozumiem reči Jána Krstiteľa? Túžim robiť opravdivé pokánie? Chcem sa zmeniť vo svojom vzťahu k Bohu aj k blížnym?
     Legenda hovorí, že Vianoce sú diablovi tŕňom v oku. Hovoril: Ak neprekazím Vianoce, ľudia budú celý rok spomínať na nebo, túžiť po ňom a ja potom nemám šancu vyhubiť kresťanstvo. Preto vymyslel „vianočnú horúčku“. Ľudia od toho času v advente nakupujú darčeky, obchodníci si mädlia ruky z dobrých zárobkov a pritom sú všetci nervózni, neúctiví a podráždení. Keď konečne nastanú Vianoce, ľudia sú so silami v koncoch a vyčerpaní častokrát sviatky iba prehádajú. Diablovi to vyšlo, lebo advent namiesto ticha a duchovnej prípravy naplnil svetským hlukom.
     Cirkev slovami Jána Krstiteľa nám dáva návod, ako správne prežívať túto posvätnú dobu. Dajme si povedať a nech tento týždeň je preniknutý pokáním a radostným očakávaním nášho Pána.