Archív Nedeľných čítaní a homílií

4. adventná nedeľa - rok C


     V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“


Lk 1, 39- 45

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Keď sa nám čosi podarí alebo nás ktosi pochváli, ideme za niekým nám blízkym a radi mu o tom porozprávame. Takto sme sa správali už ako deti. Najskôr sme sa pochválili mame, potom otcovi a samozrejme pri každej vhodnej príležitosti sme okolie upozornili na náš úspech. Možno sme netúžili ani tak po pochvale, ako skôr sa podeliť s inými o našu radosť.
     Všimli ste si Máriu v dnešnom evanjeliu? Lukáš o nej píše: V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji.
     V tých dňoch v texte znamená hneď po zvestovaní. A správa pokračuje, že Mária sa ponáhľala. Kvôli čomu? Chcela si vari overiť, či mal anjel pravdu, keď povedal, že Alžbeta je v požehnanom stave? Iste nie! Lebo Mária uverila všetkému, čo jej oznámil. Prečo sa teda ponáhľala? Chcela sa zdôveriť niekomu veľmi blízkemu, aké veľké veci jej urobil Pán a zároveň sa túžila podeliť s radosťou, že ju, nehodnú Božiu služobnicu, si vyvolil Boh, aby sa stala matkou jeho Syna. Jozef by ju sotva pochopil, preto ponáhľala sa za tou, ktorá sa z Božej milosti dostala do podobného položenia a v tej chvíli jej bola už nielen pokrvne, ale aj duchovne blízka. Šla preto, aby ponechala riešenie situácie v Nazarete len Bohu, a aby to on vyriešil aj s Jozefom, ktorý vôbec nič nechápal a chcel ju potajomky prepustiť. Ale šla aj preto, aby Alžbete poslúžila, veď bola v šiestom mesiaci.
     Máriina cesta bola náročná, lebo mestečko, kam sa ponáhľala, ležalo v hornatom Judsku a z Nazareta bolo vzdialené 130 km. Táto cesta, ak sa ponáhľala, trvala tri dni. A hoci bola únavná a spojená s útrapami, mala význam, lebo priniesla nesmiernu radosť do Zachariášovho domu. Alžbeta s nesmiernou radosťou zvolala: Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán. Iste vtedy myslela na svojho manžela Zachariáša, ktorý bol pravý opak Márie. Anjel mu pri zjavení v chráme povedal, že jeho modlitby sú vypočuté a narodí sa mu dieťa, po ktorom tak veľmi túžil. Zachariáš mu ale neuveril, a tak anjel vyslovil nad ním Boží trest za neveru: Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase. A Zachariáš skutočne onemel. Preto Alžbeta chváli Máriu za jej vieru a ona si je zasa vedomá nesmiernej Božej milosti, ktorej sa jej dostalo, a preto zvolá: Velebí moja duša Pána…
     Čo chce nám povedať dnešné evanjelium? Človek je naozaj blahoslavený, keď vlastní vieru! Opravdivú vieru ukazuje Mária. Ona verila nie iba v Boha, ale verila Bohu. Mária dávno verila, že Boh je. V to veril aj Zachariáš, keď sa zbožne modlil a prosil o dar dieťaťa. Veriť v Boha nie je ťažké a vyniká tým hádam väčšina ľudstva. Aj my veríme v Boha, preto sme tu. Ale v tejto viere sa nemusíme utvrdzovať. O čo teda ide? Ide o to, čo nedokázal Zachariáš, ale dokázala Mária - veriť Bohu. To je už ťažšie, lebo vtedy sa od nás vyžaduje uveriť všetkému, čo mi Boh oznámil. To dokázala Mária. Uverila, že Syn Boží sa stane človekom, že potrebuje ľudské telo, aby mohol svojim bratom a sestrám rozprávať o Otcovi, aby ich mohol milovať, mohol za nich zomrieť, a tak povýšiť ľudí na Božie deti.
     Už chápeme, prečo nám Cirkev práve dnes ponúka toto evanjelium? Chce, aby sme sa dokázali stíšiť a na príhovor Panny Márie uverili Bohu, že nás nesmierne miluje, že nám dal svojho Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život. Každý, kto uverí Bohu, je blahoslavený, kto mu neuverí, je nešťastný.
     Uverme Bohu! - to je výzva štvrtej adventnej nedele. Lenže musíme pri tom počítať aj s obetami, ktoré treba priniesť: odpútať sa od pohodlia, od hriešnych návykov, od zbytočných záľub, od hriechu… A naopak, pripútať sa k Božiemu slovu a uveriť, že každý, kto podľa neho žije, je blahoslavený.
     Aká je moja viera? Verím iba v Boha, alebo predovšetkým verím Bohu? Som ochotný pre túto vieru priniesť aj obety?
     Misionár pokrstil domorodca. Po niekoľkých dňoch z osady odišiel a vrátil sa až o rok. Pokrstený domorodec za ním prišiel a povedal, že sa po roku veľmi teší na svätú omšu a prijímanie. Misionár ho vyzval, aby sa vyspovedal, a teda najskôr si pospytoval svedomie. Domorodec mu povedal: Ale to robím každý deň, a preto sa môžem ihneď vyspovedať. Misionár ho pochválil a vyzval, aby si kľakol a vyznal najskôr ťažké hriechy. Prekvapený domorodec ho však zaskočil: Z ťažkých hriechov? Ale pri krste som sa stal Božím synom a je vôbec možné, aby milovaný syn urazil svojho Otca ťažkým hriechom? Môže byť vari na svete človek, ktorý by sa dopustil takej nevďačnosti? A domorodec zaplakal…
     Tento muž veril Bohu a iste musíme uznať, že zahanbí každého z nás. Preto dnes prosme Pannu Máriu, aby nám pomohla veriť Bohu tak, ako ona. Aby sme mali vždy otvorené oči, uši aj srdce na Boží hlas a konali tak, ako chce náš Otec. Potom prežijeme aj tohoročné Vianoce s veľkou radosťou, ktorú nám nemôže dať svet, ale iba náš Pán.