Archív Nedeľných čítaní a homílií

Krst Pána - rok C


     Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v telesnej podobe ako holubica a z neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“


Lk 3, 15- 16. 21- 22

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Už malí žiačikovia na hodinách náboženstva sa učia, že krst nám z duše zmýva dedičný hriech, stávame sa Božími deťmi, bratmi alebo sestrami Ježiša Krista a členmi katolíckej Cirkvi. Nás možno v súvislosti s dnešným sviatkom, keď vidíme Ježiša pokorne zostupovať do Jordánu a prijímať krst z rúk Jána Krstiteľa, napadne otázka, načo mu bol krst a aký mal preň význam?
     Dnešné evanjelium to naznačuje, že ním vlastne začal svoj verejný život, začal ľuďom zjavovať pravdu o sebe a po tridsiatich rokoch skrytého života v Nazarete dal najavo, že je Synom Božím. Spočiatku to nevedel ani Ján Krstiteľ, hoci boli príbuzní. Máme v pamäti návštevu Márie u Alžbety, ktorá u nej zostala až do pôrodu, takže je jasné, že Mária pestovala Jána ako nemluvňa. O ďalších návštevách týchto žien evanjelia mlčia. Keďže Ján sa narodil už starším rodičom, je dosť pravdepodobné, že skoro osirel a ako mladík odišiel na púšť do samoty, teda je dosť pravdepodobné, že Ježiša nikdy nevidel. Ale keď prišiel za ním k Jordánu, Boží Duch mu vnukol, že má pred sebou Mesiáša, ktorého z pokory odmietal pokrstiť.
     S Ježišovým krstom to bolo úplne ináč ako s krstom iných Židov, ktorých Ján pokrstil. Tí sa dávali krstiť na znak pokánia, s túžbou zanechať zlý spôsob života, odvrátiť sa od nespravodlivosti a začať žiť bohumilý život. Ježiš nepotreboval krst pokánia, nemusel sa očistiť od žiadnej neprávosti a nespravodlivosti, čo Ján dobre vedel. Preto ho krstí až po jeho výslovnom prianí. Je úžasné, že tento okamih videl 700 rokov pred jeho narodením prorok Izaiáš, ktorý píše: Hľa, môj služobník priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy. Ja, Jahve, som ťa povolal v spravodlivosti, vzal som ťa za ruku; utvoril som ťa a zmluvou s ľudom som ťa urobil svetlom pohanov, aby si slepým otvoril oči a väzňov vyviedol zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách. Pri Ježišovom krste nebeský Otec potvrdil slová tohto proroctva: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. Počul to Ján, jeho učeníci aj ľudia stojaci pri tejto udalosti. Odvtedy Ján hlásal, že Ježiš je Mesiáš, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta. Zveril mu svojich učeníkov a tým pomáhal založiť Cirkev – Božiu rodinu na svete.
     Od okamihu Ježišovho krstu nebeský Otec nás prijíma pri krste za svoje deti, čím máme úžasné vyznačenie, ale aj zodpovednosť. Vyznačenie v tom, že nás, ktorí sme oproti Bohu iba prach a popol, prijíma za svojich a zodpovednosť za to, aby sme Božie synovstvo naozaj dokázali aj prežívať. Má nás to naplniť nevýslovnou radosťou a šťastím, hoci tu na zemi nie sme schopní to celkom pochopiť, pretože nám rozličné drobné prejavy šťastia a radosti k tomu zabraňujú. Pochopíme to v plnej miere až vo večnosti.
     Dokonalí a svätí ľudia už tu na zemi dokázali plne prežívať Božie synovstvo. Kráľ Oswin daroval biskupovi Aidanovi svojho najlepšieho koňa, pričom mu povedal: Tvojou povinnosťou je hlásať evanjelium po šírom okolí a neraz musíš prechádzať nebezpečnými cestami, ktoré ti pomôže lepšie prekonať tento kôň. Jedného dňa uháňal na koni poľnou cestou a stretol plačúceho muža. Pristavil sa pri ňom a pýtal sa, čo sa mu stalo. Muž začal rozprávať: Bol som bohatým človekom, keď ste boli u nás na misiách, hostil som vás v mojom dome. Dom mi však zhorel, o všetko som prišiel, stále plačem a čakám, kto sa nado mnou zmiluje. Priateľu, povedal mu biskup, dám ti tohto koňa. Prijmi ho ako dar a pomôž si. Keď sa kráľ dozvedel, že biskup nemá koňa, zavolal si ho a robil mu výčitky, že daroval také krásne zviera. Biskup mu však odpovedal: Tebe je kôň milší, ako človek? Nevieš, že človek je Božím dieťaťom? Kráľ sa zamyslel a povedal: Prepáč mi, dôstojný otče, odteraz si budem aj ja vážiť každého človeka.
     Tak aj my vážme si nebeského Otca a skrze neho každého človeka, ktorý je cez sviatosť krstu povýšený na hodnosť Božieho dieťaťa. Radujme sa dnes aj z nášho krstu a pamätajme si, že našou povinnosťou je ho denne žiť, a tak vydávať svedectvo o Božom synovstve. Ježišova výzva: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal... platí aj pre nás.