Archív Nedeľných čítaní a homílií

5. nedeľa „cez rok“ - rok C


     Keď Ježiš stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali. Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.


Lk 5, 1- 11

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý človek má v živote tajomstvá, o ktorých vie iba on a Boh. Tie si chráni ako oko v hlave. Medzi tieto tajomstvá patrí aj tajomstvo povolania k manželstvu, kňazstvu, rehoľnému životu… U každého z nás sa možno povolanie začalo otázkou: Pane, prečo práve ja?
     Všetky dnešné liturgické texty hovoria o povolaní veľkých osobností v dejinách spásy: o Izaiášovi, Pavlovi a Petrovi. U každého z nich sa stretávame s rovnakým postojom – s pocitom vlastnej nehodnosti.
     Prvé čítanie hovorí o povolaní proroka Izaiáša, ktorý vidí sedieť Boha na vysokom tróne. Vtedy zvolá: Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami; a moje oči videli kráľa, Pána zástupov. Anjel však žeravým uhlíkom očisťuje jeho pery a Izaiáš Pánovi hovorí: Hľa, tu som, pošli mňa! Po uvedomení si svojej nehodnosti, prijíma Božie povolanie.
     Druhé čítanie patrí Pavlovi, ktorý prehlasuje, že jeho, nehodného prenasledovateľa kresťanov si Ježiš vyvolil.
     Evanjelium nám zasa ukazuje Petra, ktorý po zázračnom rybolove hovorí: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny. Po tomto vyznaní ho Pán pozýva loviť ľudí.
     Nás možno správanie týchto osobností zarazí a pýtame sa: Je normálne zdôrazňovať svoju nehodnosť? Človek predsa najradšej hovorí o svojich kvalitách, jedinečných vlastnostiach a profesionalite. Nevyznelo by to ironicky, keby niekto nastupoval do nového zamestnania a rozprával by o svojej nešikovnosti? Cez tento pohľad to hodnotíme my, ktorí naozaj máme tendenciu skrášľovať, vychvaľovať a zdôrazňovať svoje prednosti. Ale buďme úprimní, je to možné robiť aj pred Bohom? Iste nie! Boh nás lepšie pozná, ako my samých seba. On vidí aj do najtajnejších zákutí nášho srdca a pozná aj naše najväčšie tajomstvá. A najúžasnejšie na tom je, že aj napriek tomu nás povoláva a to takých, akí sme. Ako máme zareagovať na jeho ponuku? Otvoriť sa mu a uvedomiť si, že všetko, čo vieme alebo máme, je od neho. Krásne to vystihol svätý Pavol: Z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna. A ešte niečo: Ak budeme niekoho získavať pre vieru, nestaňme sa tyranmi a nesnažme sa ho zmanipulovať. Uvedomme si svoju nehodnosť, že práve nás si Boh vyvolil, aby sme zvestovali jeho meno. Dá sa to však iba cez lásku.
     Povzbuďme sa na príklade svätca, patróna nášho chrámu, sv. Jána z Mathy. Narodil sa roku 1154 v juhovýchodnom Francúzsku. Už od detstva túžil byť rehoľníkom. Ale aj on sa iste mnohokrát spýtal: Pane, prečo práve ja? Preto svoje rozhodnutie dlho odkladal. Študoval na univerzite, získal doktorát z teológie, ale ostal laikom, hoci sa správal a žil ako klerik. Modlil sa breviár a utiahol sa do samoty od okolitého sveta. Mnohým to bolo čudné a začali sa mu posmievať. To ním „pohlo“, aby sa dal roku 1193 vysvätiť na kňaza. Primičnú svätú omšu slávil 28. januára 1194 a mal pri nej videnie, pri ktorom Ježiš drží za ruky dvoch spútaných otrokov – belocha a černocha. Z toho vycítil, že Boh ho volá, aby sa venoval kresťanským otrokom. Na tento účel založil rehoľu Najsvätejšej Trojice, ktorej hlavným cieľom bolo vykupovať otrokov. Nová rehoľa mala obrovský ohlas, za dvanásť rokov existencie mala tridsať kláštorov. Pri kláštoroch vznikali útulky pre chudobných a pocestných. Rehoľa Trinitárov sa venovala tým, ktorí to najviac potrebovali. Vykupovala otrokov, živila chudobných, pocestných, obliekala nahých a liečila chorých… Ján zomrel 17. decembra 1213. Jeho telesné pozostatky sú v Madride.
     Možno nás napadne myšlienka, ako je možné, že obyčajný človek dokáže vytvoriť také dielo. Ján si uvedomil svoju nehodnosť, otvoril sa Bohu a dovolil mu, aby cez neho konal. Aj my si doznajme svoju nehodnosť pred Bohom a ďakujme mu za všetko, čo nám dáva. Naučme sa hovoriť s apoštolom Pavlom: Z Božej milosti som tým, čím som. Myslime na túto skutočnosť aj v nastávajúcom týždni.