Archív Nedeľných čítaní a homílií

11. nedeľa „cez rok“ - rok C


     Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“


Lk 6, 36- 50

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Vo svete existujú viaceré fanatické sekty, ktoré zakazujú svojim prívržencom styk s nečlenmi, lebo ich považujú za nečistých a hriešnych. Pod trestom zakazujú hudbu, divadlo, film, televíziu, hlučný smiech, ba aj kvety v byte. Despoticky bdejú nad súkromím členov a každého, kto sa prehreší proti pravidlám sekty, bez milosti vylúčia. Láska, porozumenie, odpustenie sú im neznáme.
     Za čias Ježiša Krista podobnú sektu tvorili farizeji, vodcovia židovského národa. Považovali sa za vyvolených, nadradených a čistých, ktorým sa v zbožnosti a rešpekte k Mojžišovmu zákonu nikto nevyrovnal. Akýkoľvek styk s hriešnikmi považovali za neprípustný a bol v rozpore s ich zbožnosťou. Ježiš pre svoj styk s hriešnikmi, mýtnikmi, neviestkami a malomocnými bol im tŕňom v oku, lebo svojím správaním ohrozoval doterajší systém. Dnešné evanjelium ho predstavuje na hostine u popredného farizeja vo chvíli, keď dnu vstúpila žena s veľmi zlou povesťou a s plačom sa mu vrhla k nohám. Bozkávala ich, umývala slzami a natierala voňavým olejom. Farizejov pri tejto scéne chytala zlosť, cítili sa byť urazení spávaním ženy a hostiteľ by ju bol najradšej vyhodil z domu. Napokon však prevážila škodoradostná zvedavosť, ako to všetko dopadne a aká bude Ježišova reakcia.
     Naše sympatie dnes patria onej žene, nie však pre jej hriech, lebo iste Boh najlepšie vedel, čím všetkým musela prejsť a ako nemilosrdne si s ňou zahral život. Aj to vedel, ako vnútorne musela bojovať, keď sa rozhodovala vstúpiť do domu, kde bol Ježiš. Preto nám je sympatická, lebo iste každý z nás prežíva čosi podobné, keď sa rozhoduje vstúpiť do spovednice a zmieriť sa s Bohom.
     Na druhej strane, pre farizeja nám zostala len antipatia, lebo zas iba Boh vie, čo by z neho vyrástlo, keby nevyrastal v exkluzívnej náboženskej kaste a iste aj vo veriacej rodine. Pýšil sa vlastne cudzím perím, lebo vieru aj morálne hodnoty získal bez námahy, boli mu vlastne vštepované s materským mliekom.
     Farizeji mali vyvinutý zmysel pre to, čo nazývame hriechom. Podľa nich to nebola iba vec medzi človekom a Bohom, ale aj verejná záležitosť. Hriešnik sa sám diskvalifikoval. Farizejom po tejto stránke nebolo čo vyčítať a sami si zakladali na svojej korektnosti a čistote. Hriešnikov, ktorí sa dostali do područia hriechu, radi a ochotne exkomunikovali a lámali nad nimi palicu. Tým prejavovali, že sú ľudia bez lásky, zľutovania a pochopenia.
     Práve toto ich správanie sa protivilo Kristovi. On bral hriech vážne, dôkazom toho je kríž, ale preto prišiel, aby zachránil hriešnikov, a nie aby ich zatratil. Preto už na ulici, keď mu priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, ujíma sa jej a neodsudzuje ju. Aj dnes, vo farizejovom dome, znova sa zastáva ženy a na podobenstvo o dlžníkoch, ktorým veriteľ odpustil dlžobu, reaguje otázkou: Ktorý z dlžníkov bude mať veriteľa radšej? Farizej žil v tom, že nikomu nič nie je dlžný. Naproti tomu hriešnica vedela, čo by mala urobiť, aby ukázala ľútosť nad zbabraným životom. Viac sa už pokoriť nemohla – slzami umývala Ježišovi nohy, bozkávala ich a utierala vlasmi. Farizej neurobil ani to, čo si žiadala vtedajšia spoločenská slušnosť – nedal Ježišovi vodu na nohy, neponúkol mu ani trochu oleja na popraskanú a poranenú kožu na nohách. Zmohol sa iba na škodoradostný úsmev a pripadalo mu zábavné správanie sa ženy. Ježiš na túto situáciu reagoval jedným zo svojich najväčších výrokov: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje.
     Iste všetci chceme mať v duši pokoj a túžime počuť Ježišove slová: Tvoje hriechy sú odpustené. Musíme však urobiť to, čo oná žena: pokľaknúť a otvorene priznať svoju vinu.
     Legenda hovorí, že kdesi existuje jazero sĺz, ktoré je napájané zo všetkých strán sveta potôčikmi z plačúcich ľudských očí, ktoré slzia kvôli svojim hriechom. Sú tam slzy ľudí, ktorí museli hľadieť na zlo páchané ľudskou rukou, slzy poblúdených, ktorých cesta k Bohu bola veľmi ťažká, slzy podvedených, ktorí nikdy nenašli to, čo stratili, slzy zradených, ktorých nik nedokáže potešiť... Sú tam slzy tých, ktorým zobrali česť a nemohli sa brániť, takže nik sa ich nezastal, slzy oklamaných, ktorým nik nevráti ich práva, slzy vykorisťovaných a zotročovaných, slzy vyznávačov a mučeníkov, ktorých mená nik nepozná... Ale zo všetkých sĺz sú najcennejšie slzy Vykupiteľa sveta, ktoré tiekli kvôli tým, o ktorých platila, platí a bude platiť jeho smutná výčitka: Ty si nechcel. Ak žije na svete človek, ktorý nepociťuje ľútosť nad hriechmi, nech ide k jazeru sĺz a osvieži si oči slzami iných. Vtedy jeho oči uvidia zlo, ktoré páchal a konečne zvlhnú slzami ľútosti a napokon sa dotknú sĺz Spasiteľa.
     Zamyslime sa dnes nad sebou a nad tým či naše oči, ale najmä srdce, sú zvlhnuté slzami ľútosti nad svojimi hriechmi. Prosme Pána, aby nás oslobodil od snahy pretvarovať sa a nahovárať si, že sme lepší, ako druhí. Prosme o milosť, aby sme prestali byť ľahostajní a nikdy nezabudli, že mnoho sa odpúšťa tomu, kto veľa miluje.