Archív Nedeľných čítaní a homílií

13. nedeľa „cez rok“ - rok C


     Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov. Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny. Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“


Lk 9, 51- 62

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý národ má nejakých nepriateľov. Najčastejšie sú to susedné krajiny, s ktorými bojuje o kúsok zeme pri hraniciach, alebo mu vadí, že vyznávajú iné náboženstvo, majú inú kultúru alebo zvyky. Vtedy sa názvy týchto národov ľahko stávajú prezývkami: Ty Žid, Turek, pohan…! U Židov bolo hanlivou prezývkou: Ty Samaritán! Odkiaľ sa to vzalo a prečo?
     Samaria je krajina, ktorá leží v strede Palestíny, medzi Galileou a Judeou. Jej obyvatelia boli židovského pôvodu, ale pomiešali sa s pohanmi a prijali od nich rozličné zvyky. Okrem toho si vybudovali na hore Garizim vlastný chrám, v ktorom prinášali obety Bohu a prestali chodievať do jeruzalemského chrámu. Pravoverný Žid však uznával iba jednu svätyňu – v Jeruzaleme. Preto Židia Samaritánov pokladali za odpadlíkov od pravého náboženstva, pohŕdali nimi, nenadväzovali s nimi žiadne kontakty, ba neprechádzali ani cez ich územie. Samaritáni to Židom vracali a kde mohli, tam im robili napriek. Ježiš učil, že treba byť dobrý k ľuďom inej národnosti aj náboženstva, dokonca aj k nepriateľom. Preto sa Samaritánom nevyhýbal, ako tomu bolo u Židov zvykom.
     Dnešné evanjelium opisuje jednu z Ježišových ciest, kedy sa ocitol v Samarii a keďže sa blížila noc, učeníci odišli do najbližšieho mestečka, aby našli miesto na nocľah. Samaritáni ich samozrejme neprijali, na čo reagovali bratia Jakub a Ján slovami: Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich? Dobre vedeli, že na Eliášovu prosbu spadol oheň z neba na vojakov, ktorí ho chceli uväzniť. Keď Boh vyslyšal Eliáša, tým skôr vypočuje vlastného Syna. Ježiš ich však pokarhal. On nikdy nepoužil svoju zázračnú moc, aby ľudí potrestal, ale požil ju len vtedy, keď im chcel pomôcť.
     Nás možno prekvapí reakcia apoštolov, lebo máme predstavu, že Jakub a Ján boli dobrí ľudia. Však nie nadarmo ich prezývali Synmi hromu, lebo boli veľmi temperamentní a ľahko prepadli hnevu. Rýchlo zabudli na Ježišovo učenie o láske a odpúšťaní. Pre nás sa môžu stať odstrašujúcim príkladom. Aj my často upadáme do hnevu a vtedy ľahko zabúdame na dobrotu a pochopenie pre iných. Nahnevanému a zlostnému človekovi neprichádzajú na um Ježišove slová: Ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. Naopak v hneve sa do jeho srdca dostane diabol, ktorý mu našepkáva: Ako ti to mohli urobiť? Ukáž im, kto si! Nedaj sa! Vráť im to aj s úrokmi! Lenže všimnime si, ako reagoval Ježiš na hnev apoštolov – napomenul ich. Aj nás napomína, ak sa hneváme na svojich blížnych a nedokážeme im odpustiť.
     Keďže všetci máme problémy s hnevom, musíme mať pochopenie s ľuďmi, ktorí ľahko upadajú do hnevu. Častokrát to nie je ich vina, že majú prudkú povahu, preto musíme byť s nimi trpezliví. Nám Boh dáva rozum, svedomie a slobodnú vôľu a prikazuje nám, aby sme sa ovládali. Aj Jakub s Jánom sa o to snažili. Pomaly sa stávali pokojnejšími, príjemnejšími a napokon za pomoci Ježiša aj svätými.
     Krásnym príkladom je pre nás František Saleský. Istý šľachtic sa u neho prihováral za svojho priateľa – kňaza. Svätý biskup odpovedal, že celú vec musí preveriť a podľa toho rozhodnúť. Interventovi sa táto odpoveď nepozdávala, veľmi sa rozzúril. Biskupa urážal, nadával mu a vyhrážal sa. Svätý František pokojne počúval, a keď sa šľachtic vyzúril, odišiel. Jeden známy bol prítomný pri tejto scéne, a keď šľachtic odišiel, pýtal sa biskupa, ako mohol byť pri takom drzom osočovaní pokojný. František na to odpovedal: To nebol šľachtic, ktorého ja poznám, to rozprávala z neho vášeň a hnev. Uvidíte, že príde ku mne, a práve preto som si myslel na jeho dobré vlastnosti, pre ktoré si ho vážim. Skutočne, za krátky čas prišiel a ospravedlňoval sa za svoje správanie.
     Aj nám chce Pán pomáhať. Jedným, aby trpezlivejšie znášali blížnych, iným zasa, aby ovládali svoj temperament náchylný na hnev. Naučme sa na blížnych pozerať Ježišovými očami a vidieť to dobré, čo v nich je, v čom nám môžu byť vzorom a na tom sa povzbudiť. Pamätajme na staré a múdre príslovie: Dvakrát meraj, raz strihaj. Najprv dobre zvážme, čo povieme, aj ako to povieme, až potom hovorme, lebo ak dáme priestor zlosti a hnevu, môžeme druhých pourážať a ublížiť im. Keď my neovládneme svoj hnev, ovládne on nás. Často s veľkou pokorou a s vedomím svojej slabosti prosme Pána: Ježišu, tichý a pokorný srdcom, pretvor moje srdce podľa tvojho srdca!