Archív Nedeľných čítaní a homílií

14. nedeľa „cez rok“ - rok C


     Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: „Pokoj tomuto domu! Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom a povedzte im: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.“ Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: „Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!“ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu. Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“


Lk 10, 1- 12. 17- 20

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Často sa sťažujeme, že máme starostí vyše hlavy. Niet človeka, ktorý by nemal starosti. Preto je veľmi dôležité brať starostí druhých ľudí vážne a podľa možností im aj pomôcť ich riešiť.
     V evanjeliu dnešnej nedele sa dozvedáme o starosti, ktorá trápila Ježiša a pokladal ju za veľmi dôležitú. Bola to starosť o šírenie evanjelia po celom svete, lebo kvôli tomu prišiel na svet, aby všetkým ľuďom priniesol radostnú zvesť.
     Okrem Dvanástich preto posiela do sveta aj iných Sedemdesiatich dvoch a dáva im zaujímavé rady:
     – Najskôr im káže, aby šli po dvoch, lebo osamelý a izolovaný kresťan neobstojí.
     – Potom im káže, aby sa modlili, lebo ohlasovanie evanjelia vôbec nie je jednoduchá záležitosť a vlastnými silami by to nezvládli. Je to veľké Božie dielo, ktoré možno konať iba s Božou pomocou.
     – Preto im radí, aby všetku starosť venovali šíreniu evanjelia a o pozemské zaopatrenie nech sa postarajú iní.
     – Káže im, aby cestou nikoho nepozdravovali, lebo pozdrav na Východe trvá dlhšie, ako u nás. Je doslova obradný a treba pridať k nemu aj otázku o počasí, rodine, zdraví… Ježiš nechce, aby sa po ceste tým zbytočne zdržiavali.
     – Keď vojdú do domu, všade majú pozdraviť a prinášať pokoj, ktorý znamená uzmierenie ľudí s Bohom a pokojné nažívanie medzi sebou. Ježiš dobre vedel, čo pre ľudí znamená pokoj. Keď prišiel na svet, anjeli v Betleheme o ňom spievali, keď odchádzal zo sveta, apoštolom zanechal svoj pokoj.
     – Ďalej im prikazuje, aby prijali pohostinstvo a jedli to, čo im ľudia ponúknu. Ježiš nechce, aby hlásatelia evanjelia si robili starosť o jedlo, tú treba prenechať tým, ktorých evanjelizujú.
     – Napokon im radí, ako sa zachovať, ak ich niekde neprijmú. Spomína Sodomu, asi preto, lebo jej obyvatelia sa previnili len proti Božiemu zákonu, ale tí, ktorí neprijmú jeho evanjelium, previnia so proti Božej láske, lebo ona je jeho hlavnou náplňou. A každý, kto pohrdne Božou láskou, má väčší hriech, ako ten, kto pohrdne zákonom.
     Aj my musíme ohlasovanie evanjelia pokladať za veľmi dôležitú úlohu, a to tým viac, lebo aj my sme Ježišovi učeníci. „Vysvätil“ nás na nich pri krste a birmovaní. Svätý Ján Zlatoústy hovorí: Nič na svete nie je chladnejšie ako kresťan, ktorý sa nestará o spásu iných. Skôr slnko môže nesvietiť a nehriať, ako by nesvietil kresťan. Svetlo veriaceho kresťana sa nesmie ukryť. Veriaci musí svietiť ostatným ľuďom, aby videli jeho dobré skutky a oslavovali tak nebeského Otca.
     Isteže naše účinkovanie má inú formu, ako hlásanie vtedajších učeníkov. My sa nemusíme vydať na cestu. Môžeme smelo zostať doma, rodina, pracovisko, škola, priateľské stretnutia, majú byť pre nás svetom, kde treba ohlasovať evanjelium. Ale nie iba tak, že otvoríme Písmo a budeme z neho iba čítať, ale tak, aby sme ho vedeli žiť pred ľuďmi. Dnešný človek nepotrebuje len čítané evanjelium, ale žité.
     Do bohatej ateistickej rodiny hľadali vychovávateľku pre deti. Hlásila sa na to miesto hlboko veriaca sestra. Keď sa prišla predstaviť, domáci pán jej povedal: Zakazujem vám pred deťmi hovoriť o Ježišovi! Sestra sa podmienky naľakala a šla sa poradiť ku kňazovi, či má prácu prijať. On jej povedal: Keď o Ježišovi nemôžete hovoriť, žite jeho život v rodine. Po istom čase mladšie dievčatko ochorelo na nákazlivú chorobu. Sestra ju veľmi obetavo s vypätím síl vo dne v noci ošetrovala. Dievčatko sa uzdravilo, ale sestra sa nakazila a zomrela. Na retiazke mala malý medailónik, ktorý keď otvorili, našli v ňom maličký papier s kňazovými slovami: Keď o Ježišovi nemôžete hovoriť, žite jeho život v rodine. Celá rodina nad tým žasla a bola dojatá zo sestrinej obety. Prvýkrát v živote stáli zoči-voči neviditeľnému a silnému Ježišovi. Po čase sa zriekli ateizmu a stali sa veriacimi kresťanmi.
     Uvedomujeme si, aký význam má žité evanjelium? A to má byť aj našou starosťou. Ponúknime sa Ježišovi, že chceme napĺňať jeho príkaz, ktorý dal apoštolom a prosme ho, aby nám Duch svätý dal sily a vytrvalosti ho splniť.