Archív Nedeľných čítaní a homílií

17. nedeľa „cez rok“ - rok C


     Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.“ Potom im hovoril: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: „Priateľu, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám mu čo ponúknuť.“ A on znútra odpovie: „Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti.“ Hovorím vám: Aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja vám hovorím: Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“


Lk 11, 1- 13

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Existujú určité riekanky, básničky, pesničky, ktoré si pamätáme od malička. Akonáhle sa ich naučíme, natrvalo zostávajú v našich pamätiach. Zaiste všetci poznáme pieseň: Prší, prší, len sa leje… alebo Tancuj, tancuj, vykrúcaj… alebo básničku: Padla hruška zelená, rozbila si kolená… Je úplne prirodzené, že čo sa raz v mladosti naučíme, nezabúdame, aj keď odvtedy uplynuli desiatky rokov. Pre nás, veriacich, je čímsi prirodzeným modlitba. Každý z nás od detstva pozná: Anjeličku môj strážničku… alebo Otče náš… a iste by sme tieto modlitby perfektne zvládli vždy aj o polnoci.
     A práve o poslednej z nich je reč aj v dnešnom evanjeliu. Apoštoli sa obrátili na Ježiša so žiadosťou: Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš s radosťou vypočul ich žiadosť a naučil ich najkrajšiu a najvznešenejšiu modlitbu: Otče náš…
     Apoštolov iste motivovalo to, že dlhý čas Ježiša počúvali, a to nielen jeho kázne, ale aj jeho modlitby. Bola to ale iba akási „počúvajúca“ modlitba. Oni však túžili poznať aj prosebnú modlitbu, s ktorou by sa mohli obracať k Bohu. Preto ich naučil modlitbu, ktorá spočíva v jednom oslovení a v šiestich prosbách. Začína sa fantastickým oslovením: Otče náš, ktorým nám Ježiš oznamuje, že Boh nám je Otcom, a preto ho smelo môžeme o čokoľvek prosiť. Prvé tri prosby vyjadrujú záujem o Božie kráľovstvo, ktoré bude medzi nami, ak sa dáme ovplyvňovať Božou vôľou. Ostatné tri prosby vyjadrujú našu túžbu po chlebe, vzájomnom odpustení aj ochrane pred hriechom a zlom. Je to túžba po tom, čo denne potrebujeme, aby sme mohli plniť Božie prikázania a tým približovať Božie kráľovstvo.
     V tejto chvíli sa nám môže v mysli vynoriť otázka: Aké majú byť naše prosby? V prvom rade musíme spomenúť, že majú byť pokorné, ako prosby poddaných, keď stoja pred kráľom, ďalej dôverné, ako prosby detí, keď stoja pred otcom, potom dobrotivé, ako prosby tých, čo sa nimi rozhodli pomôcť čím viacerým a napokon vytrvalé, lebo ak my môžeme očakávať vyslyšanie od ľudí, o koľko viac môžeme očakávať vyslyšanie od Boha. Nesmieme sa nechať znechutiť začiatočným „neúspechom“ v modlitbe, ale svoju prosbu máme vytrvalo opakovať. Boh nie je automat, z ktorého nám „vypadne“ hneď po každej modlitbe to, o čo sme prosili.
     Niekto môže mať z týchto slov čudný pocit a môže sa búriť: Načo toľko slov okolo toho? Každý z nás pozná modlitbu Pána! Keby ľudia vedeli, koľkokrát sa ju denne ja pomodlím? Je iste chvályhodné, brat, sestra, že sa toľko modlíš, ale spytuj si dnes svedomie, ako sa modlíš? Býva sústredená tvoja modlitba Pána? Snažíš sa aj dodržať to, čo v nej hovoríš? Pracuješ pre príchod Božieho kráľovstva? Odpúšťaš tým, ktorí ti ublížili? Je s tebou tvoj Otec-Boh spokojný? Musíme si dať veľký pozor, aby modlitba Pána sa nestala pre nás iba dajakou riekankou, ale aby sme si vždy uvedomovali, nielen čo v nej hovoríme, ale aby sme sa ju snažili aj žiť. A doznajme si všetci pokorne, že tu zlyhávame.
     Francúzsky novelista Maupassant v jednej zo svojich poviedok líči bujarý život v ktorejsi vinárni. Všetci v tomto malom dome, v ktorom sa predáva láska, sú opití vínom, vášňami, spievajú a divoko tancujú. Keď zábava dosahuje vrchol, náhle sa objaví majiteľka domu, zapotáca sa, a akoby zasiahnutá bleskom, padá na zem. Nastane hrobové ticho, lebo skonáva. Jedna z prítomných žien si kľaká a snaží sa modliť Otče náš… Ťažko sa jej hľadajú slová, lebo sa dlho nemodlila, ale pridávajú sa aj ďalšie a pomôžu jej. Vystrašené a naľakané ženy sa modlia, aj keď ich modlitba bola kostrbatá, bola úprimná. V tej chvíli nenachádzali iné východisko.
     Usilujme sa aj my o pokornú, dôvernú, dobroprajnú a vytrvalú modlitbu, aby náš Otec-Boh mal z nás radosť. Zahrňme do dnešnej svätej omše jednu spoločnú prosbu: Pane, nauč nás modliť sa!