Archív Nedeľných čítaní a homílií

20. nedeľa „cez rok“ - rok C


     V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Mária hovorila: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja. Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno. Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.“ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.


Lk 1, 39- 56

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý človek túži za svoje zásluhy, ktoré v živote dosiahne, získať určité výsady a výhody. Hoci si to nechce priznať, je rád, keď ho iní obdivujú, hodnotia pozitívne jeho skutky a má pred inými ľuďmi výsadné postavenie. Často si však neuvedomuje, že neurobil nič zvláštne. Bol iba neužitočným sluhom, lebo robil to, čo bol povinný urobiť.
     Iné to bolo u Márie. Jej nanebovzatie je skutočným zavŕšením všetkých výsad za nesmiernu obetavosť v jej živote. Dobre vieme, ako bol jej život úzko spojený so životom Ježiša. Veľa pre neho znamenala, ale aj on bol pre ňu všetkým. Starala sa o neho 30 rokov skrytého života. Keď začal verejne účinkovať stála v úzadí, skromná a nepoznaná. Neprestala mať však s ním kontakt, stretávali sa a verne s ním kráčala cestou jeho života. V určitom slova zmysle až do príchodu Ducha Svätého ona bola centrom prvotnej Cirkvi, a až potom sa utiahla do súkromia, keď Ježišovo dielo prevzal Duch Svätý.
     Potom už aj ona musela myslieť na ukončenie svojho pozemského života, hoci dobre vedela, že ju budú blahoslaviť všetky pokolenia. Zároveň však musela byť presvedčená, že tak ako Boh zosadzuje mocnárov z trónov, povyšuje ponížených. Máriina pokora jej nedovoľovala žiadať dajaké mimoriadne výsady, mala však istotu, že sa so svojím vzkrieseným a osláveným Synom stretne vo večnosti. Tá chvíľa nadišla, keď sa skončila jej pozemská púť a ona nielen s dušou, ale aj s telom bola vzatá do nebeskej slávy.
     Viera v Nanebovzatie Panny Márie nie je ani módnou novinkou, ani starým prežitkom. Žila v Cirkvi od jej počiatku. Prichádzali však obdobia, keď sa veriacim musela pripomínať častejšie a dôraznejšie. Vôbec to neboli obdobia, v ktorých by sa popierala nesmrteľnosť duše a večnosť, ale obdobia, kedy sa nezodpovedne a nemiestne pozeralo práve na ľudské telo. A bolo to predchádzajúce storočie, ktoré malo naň najnesprávnejší a najskreslenejší pohľad. Na jednej strane sa zdôrazňovala až mimoriadna starostlivosť o telo, počnúc výživou cez zdravie, módu, športy… Na druhej strane hrozné vojny, plynové komory, mučenia, vraždy, sexuálne zvrátenosti…, nezmyselne zabili milióny ľudí. Jeden i druhý prúd však museli v jednom momente zastať – pri smrti. Či nad pestovaným krásnym telom alebo umučeným, či pri mramorovom pomníku alebo masovom hrobe.
     Čudujeme sa, že práve vtedy sa neomylným vyhlásením pápeža Pia XII. pripomenula nielen veľkosť, vznešenosť a večnosť duše, ale aj hodnota, význam a vznešenosť ľudského tela? Práve dnešná slávnosť nám túto skutočnosť chce pripomenúť jasnou a dôraznou rečou svätého Pavla: Tak je to aj so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné, seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné.
     Slávnosť Nanebovzatia nám predkladá to najdôstojnejšie a najvznešenejšie učenie o poslaní a budúcnosti ľudského tela. Je krásne, vznešené, nedotknuteľné a vyšlo cez rodičov zo Stvoriteľových rúk. V jednote s dušou má splniť určité poslanie a úlohy, aby potom spolu s ňou v novom nebi a v novej zemi prežívalo večnú radosť. Nanebovzatie Panny Márie je najkrajším zavŕšením kresťanskej antropológie, čiže náuky o človeku. Kto z tohto pohľadu bude pozerať na človeka ako na celok, na jednotu tela a duše, ten nikdy nezneuctí a neponíži ani seba, ani iného človeka, priateľa či nepriateľa. Ten nikdy nesiahne zločinnou rukou na ľudský život, lebo vie, že je posvätný a určený pre večnosť. Hoci veľa vecí sa v tejto súvislosti vymyká z našich ľudských kategórií, musíme uznať, že Boh ich má iné.
     Francúzsky kňaz, robotník, sociológ a spisovateľ Michael Quoist napísal tieto krásne slová a vložil ich do úst Ježiša Krista: Od môjho nanebovstúpenia mi chýbala a ja som chýbal jej. Prišla za mnou s telom, dušou, priamo. Nemohol som ináč. Tak som musel urobiť. Tak sa patrilo… Čisté telo, čo Bohu dalo schránku tela, nemohlo v prach zeme stlieť, s hlinou sa pomiešať. To som nemohol dovoliť. Nemohlo sa tak stať! To by ma veľmi bolelo. Som Boh, ale aj jej synom a ja rozkazujem. Už sa tak stalo. So mnou je od svojej smrti. Od Nanebovzatia, ako ľudia vravia… Keby ľudia boli dôvtipní, využili by to. Vedia predsa, že nič jej neodmietnem. Veď je moja matka…!
     Tu sa končia naše úvahy a začína sa obnovený vzťah k Márii Nanebovzatej. Žime tak, aby sme sa s ňou raz stretli. Žime tak, aby sme raz aj my šli podobnou cestou ako ona. K tomu je však jedno potrebné, aby sme si často pripomínali jej slová z Kány: Urobte, čokoľvek vám Ježiš povie… Veríme, že nikdy neoľutujeme, ak ich poslúchneme.