Archív Nedeľných čítaní a homílií

22. nedeľa „cez rok“ - rok C


     V istú sobotu vošiel do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali. Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: „Uvoľni miesto tomuto.“ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: „Priateľu, postúp vyššie!“ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov ani príbuzných ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“


Lk 14, 1. 7- 14

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Každý z nás už bol na podujatí, na ktorom sa zišlo veľa ľudí. Pokiaľ bol program, všetko prebiehalo pokojne a v poriadku. Akonáhle sa však skončil, nastal chaos. Všetci sa odrazu potrebovali čo najrýchlejšie dostať k autu, k električke alebo k autobusu. Tu sa prejavilo ich sebectvo, ktoré iba potvrdilo, že človek vždy túži mať všetko najlepšie, najdokonalejšie, najpohodlnejšie a samozrejme aj najrýchlejšie, bez ohľadu na iných.
     Ježiš však nás chce z tejto túžby vyviesť a preto nás cez dnešné evanjelium napomína: Každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený. Túto múdru vetu použil vtedy, keď sedel v dome istého farizeja a videl, ako si ostatní hostia vyberajú popredné miesta pri stole. Pritom vôbec nepočítali, že môže prísť niekto vážnejší a hociktorého z nich môže vytlačiť z jeho miesta. Potom by s hanbou musel odísť kamsi na koniec stola. O čo by bolo krajšie, keby si hneď sadol na koniec stola a hostiteľ by ho vyzval, aby zaujal čestnejšie miesto a tým by sa mu dostalo úcty pred všetkými.
     Ježišova veta vyrieknutá v dome farizeja je však aktuálna v každom čase a pre všetkých bez rozdielu. Nabáda nás k pokore a má na to plné právo, veď celý jeho život bol poznačený pokorou. V pokore prišiel na svet, bol poslušný matke a otcovi, umýval apoštolom nohy a napokon zomrel na kríži. Preto aj nás vyzýva: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom… A aby sme jeho slovám o pokore dokonale rozumeli, hovorí: Keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.
     Kto je teda pokorný v Ježišových očiach? Ten, kto sa snaží dávať a nie iba požičiavať. My často konáme práve naopak, lebo máme sklon k požičiavaniu. Robíme dobro, ale pritom čakáme, kedy nám to ľudia vrátia, vo forme vďaky, poklony, vyvyšovania našich zásluh… To však nie je opravdivá pokora, keď odmenu za dobro očakávame od ľudí, a nie od Boha. Lebo keď nás odmenia ľudia, za čo nás odmení Boh?
     Ježišove slová jasne chápali svätci. Svätý Ján Mária Vianney hovorieval: Človek je tým, čím je pred Bohom, nič menej a nič viac. Našimi priateľmi sú tí, čo nás pokorujú a nie tí, čo nás chvália. Pokora je retiazkou na ruženci všetkých čností. Odstráňte retiazku a zrnká sa rozpadnú. Odstráňte pokoru a zmiznú všetky čnosti. Naozaj neviem, na čo môže byť pyšný tak nepatrný tvor, ako je človek. Pekne píše aj svätý Peter v 1. liste: Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť.
     Už rozumieme, ako má vyzerať pokorný človek?
     – Uznáva, že všetko, čo má, je od Boha.
     – Ak v živote vykoná niečo dobré, zásluhy nepripisuje sebe, ale Bohu.
     – Nikomu sa nenatíska, nepovyšuje sa nad iných, nehovorí stále len o sebe, ale rád si vypočuje aj názory iných.
     – V poníženosti vidí základ všetkých čností.
     – Robí dobro a nečaká za to odmenu od ľudí.
     Môžem po tejto úvahe povedať o sebe, že som pokorný? Snažím sa konať dobro nezištne, alebo čakám odmenu, dám si za všetko zaplatiť, alebo sa nechám vychváliť? Som pokorný v duchovnej oblasti? Alebo sa rád chválim množstvom modlitieb, ktoré počas dňa odriekam, či rád pripomínam svoje zásluhy pre miestnu Cirkev? Dajme si pozor, lebo opakom pokory je pýcha a pyšný človek sa domáha takej úcty, ktorá mu vôbec nepatrí.
     Svätému pustovníkovi Makáriovi sa vraj raz prihovoril diabol: Všetko, čo ty robíš, robím aj ja. Postíš sa? Ja nikdy nejem. Bdieš? Ja nikdy nespím. Jedno však nemôžem urobiť, čo robíš ty. Nemôžem byť pokorný, lebo pokora je milá Bohu.
     Pokora je jednou zo zbraní proti hriechu a diablovi. Ak budeme pokorní, máme šancu v nebeskom kráľovstve byť blízko pri Ježišovi. Všetci si dnes osvojme Ježišovu náuku, prijmime ju a spoločne sa modlime: Ježišu, tichý a pokorný srdcom, pretvor naše srdce podľa svojho srdca.