Archív Nedeľných čítaní a homílií

24. nedeľa „cez rok“ - rok C


     K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie. Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.“ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“


Lk 15, 1- 10

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Dajú sa vôbec spočítať veci, ktoré sme v živote stratili? Aká je vtedy naša reakcia? Začneme nadávať, možno aj hrešiť, potom prehádžeme celý dom alebo aj desaťkrát prejdeme tú istú cestu, kde by sme vec mohli stratiť. Napokon nadávame na toho, kto vec našiel a nevrátil ju a prajeme mu, aby sa aj jemu stalo niečo podobné.
     Ako na stratu reagujú postavy z dnešného evanjelia?
     Pastier zanechá 99 oviec na púšti a ide trpezlivo hľadať tú jedinú, ktorá sa zatúlala. Keď ju nájde, vezme ju na plecia, prinesie do ovčinca a povolá priateľov a susedov, aby sa tešili spolu s ním. Žena, ktorá stratila drachmu, urobí v celom dome starostlivý poriadok, a keď ju nájde, pozve priateľky a susedky a spoločne sa tešia z nájdenej drachmy. A Ježiš zakončuje podobenstvá slovami: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.
     Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že Ježiš odchádza od témy. Ale je to iba dojem, lebo on podobenstvami poukazuje na neopísateľnú Božiu dobrotu ku hriešnym ľuďom. Chcel priblížiť svojho Otca v postave pastiera a ženy, ktorí trpezlivo, pozorne a opatrne hľadajú, a keď nájdu, tešia sa. Taký je Boh! Hľadá každého hriešnika, hľadá ho trpezlivo, pozorne a opatrne. Keď ho nájde, teší sa z toho celé nebo.
     Teraz by si každý z nás mal zo srdca vydýchnuť, lebo nik neplní dokonale Božiu vôľu a často sa úplne dobrovoľne staviame proti Božím zákonom. Tu nám Ježiš hovorí, že Boh je ochotný zachrániť každého človeka, ktorý sa chce dať zachrániť, a ktorý si je vedomý, že Božiu záchranu potrebuje. Ale dajme pozor! Boh nič nerobí nasilu a nikoho nenúti. Aktivita musí vyjsť zo strany človeka. Až vtedy si môžeme zo srdca vydýchnuť, ak sme si vedomí svojej slabosti a túžime sa dať Bohom zachrániť.
     Túžim po tom? Nespolieham sa len a len na svoje sily alebo na pomoc iných ľudí?
     Je to ťažko pochopiteľné, ale človek je pre Boha drahokamom, ktorého sa nikdy nevzdá, a ktorý bude hľadať aj na hriešnych cestách. Aj keď duchovne blúdi, Boh mu je vždy blízko a upozorňuje ho cez chorobu, duševnú bolesť, slová priateľov alebo smrť blízkeho človeka. Upozorňuje, ale nevnucuje sa. Prvý krok musí spraviť človek a ukázať Bohu, že oň stojí.
     Teraz však môže ktosi namietať, že jeho sa to netýka, že on neblúdi, ba naopak, cíti, že Boh je s ním a on sa mu odovzdáva. Vidíte, ako ľahko sa dá vykĺznuť z toho problému? Každý z nás, aj keď on sám neblúdi, má povinnosť odovzdávať Božiu lásku ľuďom a tým privádzať blúdiacich k nemu. Koľko takých ľudí žije okolo nás? Možno sú to naši najbližší, príbuzní, susedia, kolegovia, spolužiaci… Ježiš nám radí aj ako na to: trpezlivo, pozorne a opatrne.
     Snažím sa o to? Záleží mi na iných? Túžim ich priviesť k Bohu?
     Buďme úprimní, ako často sa vyhýbame tejto povinnosti? Do farskej kancelárie príde stará žena a žiada si krst pre vnukov, pritom však poznamená, že aj ich matka, jej dcéra, je iba pokrstená, civilne zosobášená a nezabudne pripomenúť aj ťažké časy… Potom zvýši hlas a dodá, že dieťatko musí byť pokrstené, lebo ono za to nemôže. Kňaz si predsa nemôže zobrať na svedomie, keby sa mu niečo stalo a ono by bolo pohanom. Oná žena si ani neuvedomuje, ako ešte viac vzďaľuje blúdiacich od Pána. Nedozná si, že je to vlastne jej vina. Nevyučila dcéru vo viere, preto má dbať o to, aby ju aspoň teraz viedla k Bohu a nie vyhľadávať cestičky, ako uhovoriť a často aj oklamať kňaza, len aby si aspoň čiastočne utíšila svedomie. Kňazi tunajších farností by iste vedeli napísať celé romány o takýchto alebo podobných prípadoch, s ktorými sa denne stretávajú. Tí ľudia si vôbec neuvedomujú, že nečestne konajú pred Bohom, pred svojím svedomím, ale aj pred kňazom.
     Aké predsavzatie si dáme do nastávajúceho týždňa? Túžme po Božej záchrane a snažme sa aj my byť dobrými pastiermi pre tých, ktorí blúdia.