Archív Nedeľných čítaní a homílií

26. nedeľa „cez rok“ - rok C


     Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“ No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“ Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“ Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.“ Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ Odpovedal mu. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“


Lk 16, 19- 31

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Často sa odvolávame na spravodlivosť, domáhame sa jej a pritom práve naše správanie býva často nespravodlivé a mnohí ľudia pritom trpia. Dokážeme sa pohoršovať nad správami alebo novinovými článkami o nespravodlivosti, ale pritom zabúdame, že naša neláska, neochota pomôcť, nezáujem o druhých… im spôsobujú veľa bolesti.
     Aj v dnešnom evanjeliu vnímame na jednej strane do neba volajúcu nespravodlivosť a na druhej strane ľudskú bezmocnosť. Takýto obraz nájdeme v každej dobe, za čias proroka Amosa, Ježiša Krista, a aj dnes. Kým jedni hodujú, iní nemajú dať čo do úst, deti zomierajú podvyživené od hladu. Tento obraz možno vidieť nielen v živote jednotlivcov, ale aj vo vzťahoch národov a štátov. Sú bohaté štáty, oplývajúce všetkým, ktoré však v susedstve majú chudobné krajiny, kde tisíce ľudí trpia hladom.
     Prečo sa boháč dostal do pekla, veď nebol až takým zlým človekom? Je síce pravda, že minul veľa peňazí, aby sa obliekol do purpuru a kmentu podľa vtedajšej módy a veľa minul aj na jedlo, pijatiku a hudbu, ale bol predsa bohatý a mohol si to dovoliť. A nebol ani grobian, keď dovolil Lazárovi, aby ležal pred jeho domom. Kto dnes dovolí bezdomovcom, aby si urobili nocľaháreň pred jeho domom? Či by nevolal hneď políciu? Boháč nemal nič ani proti tomu, keď po hostine si Lazár pozbieral zo zeme, čo tam popadalo.
     Aj vo Svätom písme sa môžeme dočítať, koľko Božích priateľov bolo bohatých. Abrahám vlastnil najlepšie polia a obrovské stáda dobytka, Lazárove sestry robili hostiny, s Ježišom chodili ženy, ktoré napomáhali jeho pastoračnú prácu zo svojho majetku, Jozef z Arimatey, ktorý pochoval jeho telo, bol tiež bohatý človek, Zachej, Matúš, Nikodém… a mohli by sme vymenovať ešte mnoho iných ľudí.
     Boháč sa však predsa dopustil jednej závažnej chyby, pre ktorú sa dostal do pekla. Nesprával sa a nežil, ako to žiada Boh. Boh je nesmierne bohatý! Jeho bohatstvo a moc sa nedá ani overiť, ani opísať. Lenže on sa s bohatstvom neustále delí a neponecháva si ho iba pre seba. Tým, že stvoril zem, so všetkým, čo obsahuje a čo k nej patrí, tým, že ju dal do užívania človekovi, podelil sa so svojím bohatstvom. Tým, že človeka stvoril na svoju podobu, dal mu účasť na svojej veľkosti a tým, že ho poveril, aby vládol nad všetkým živým aj neživým, dal mu účasť na svojej moci. Napokon na svet poslal Syna, ktorý z nás urobil dedičov Božieho kráľovstva. Sám Ježiš túto Božiu štedrosť potvrdil pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb na svoje vlastné Telo a rozdával ho spolustolujúcim. Ježiš si nič neponechal ani vlastný život – aj ten položil za ľudí.
     Wilhelm Grimm v roku 1812 uverejnil v Berlíne rozprávku Hviezdne toliare, ktorá rozpráva o malom dievčatku – sirote, ktorá smrťou rodičov všetko stratila. Mala iba chatrné šatôčky na tele a kúsok chleba v ruke. Dievčatko však dôverovalo v Božiu pomoc a vydalo sa na cestu do neznáma. Čoskoro stretla hladného muža a darovala mu kúsok chleba. Na ďalšej ceste rozdala aj ostatné veci, a tak mu zostala iba košieľka, ktorú raz v noci dala premrznutému chlapcovi. Hovorila si: Je noc, aj tak ma nik nevidí, že som nahá… Vtom však začali z neba padať hviezdy, ktoré sa premenili na strieborné mince a dievčatko malo na sebe aj novučičkú košieľku. Mince pozbierala a mala z čoho žiť.
     Múdrosť rozprávky spočíva v tom, že ak dáme niekomu nezištne a ochotne niečo z toho, čo máme, nestratíme to! Z neba sa nám to tajomným spôsobom mnohonásobne vráti.
     Túto skutočnosť potvrdzujú dobrí ľudia všetkých čias a kultúr. Svätá Terezka Ježiškova na konci svojho mladého života prehlásila: Vždy som bola veľmi dobre odškodnená za námahu, ktorú som preukazovala druhým. Spisovateľka Gertrúda von Le Fortová hovorí: Zo všetkého, čo mi patrilo, ostalo mi len to, čo som porozdávala.
     Akí sme my? Usilujeme sa napodobňovať bohatého Boha v rozdávaní alebo sa podobáme boháčovi z evanjelia?
     Byť kresťanom znamená žiť pre druhých. Človekovi hneď lepšie chutí, keď stoluje s niekým. Usilujme sa aj v budúcom týždni v sebe rozvíjať úžasnú Božiu vlastnosť – byť darom pre iných.