Archív Nedeľných čítaní a homílií

28. nedeľa „cez rok“ - rok C


     Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemú desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Sama¬ritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu? A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“


Lk 17, 11- 19

Myšlienky k homílii farára Jána Adamusa

     Existuje viacero slov, ktoré doslova pôsobia magicky. Keď niekomu povieme: Milujem ťa! –rozžiaria sa mu oči, rozbúcha srdce, pričom pociťuje nesmiernu radosť.Slovo peniaze tiež vie spôsobiť niekomu veľkú slasť, aj vhodne povedané slovo ďakujem, dokáže veľa vyjadriť a má úžasnú silu.
     Vypočuli sme si evanjelium, kde desať malomocných kričalo na Ježiša, aby ich uzdravil. Poslal ich ku kňazom, lebo oni plnili aj úlohu akéhosi úradu pre malomocenstvo a jediní mohli niekoho vyhlásiť za nečistého alebo očisteného od malomocenstva. Cestou, vďaka Ježišovi, boli očistení, ale potom vyšlo najavo, že ich volanie za Ježišom, nebolo spojené s príliš silnou vierou. Po očistení iste pocítili veľkú radosť, ale jediný Samaritán zareagoval na Boží skutok, on jediný sa vrátil, aby poďakoval. Ježiš sa zarazil nad správaním ostatných očistených a pýtal sa: Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?
     Aj týmto Ježišovým vyjadrením sme sa opäť dostali k magickému slovku ďakujem. Koľkokrát za deň ho vyslovíme, najmä pred cudzími ľuďmi? To je iste správne! Ale koľkokrát za deň ho vyslovíme doma? Doznajme si, že tam na neho často zabúdame! Všetko, čo sa doma spraví, považujeme za čosi automatické. Musí byť navarené, upratané, deti musia poslúchať a všetko musí presne fungovať. Tak je tomu aj v duchovnom živote. Zanedbávame modlitbu, lebo ráno je zhon a večer sme unavení, zabúdame na nedeľnú svätú omšu, na pravidelnú spoveď... Doznajme si, že nám chýba vďačnosť nielen voči ľuďom, ale aj voči Bohu. A pritom vďačnosť je jednou zo základných kresťanských čností. Kresťan by mal zmýšľať takto: Bože, obdaroval si ma mnohými milosťami, preto je dobré a správne ďakovať ti vždy a všade. Nevďak je odmenou sveta. Tak tomu bolo za čias Ježiša Krista, tak je tomu aj dnes. Ježiš nenariekal nad nevďačnosťou sveta, ani nechcel ľuďom dávať lekcie zo slušnosti, ale upozorňoval na hlbšie korene nevďaku – na nedostatok živej viery. Vidíme to na malomocných, u Judáša, u bohatého mládenca, ale aj v množstve neznámych osôb, ktorým Ježiš preukázal lásku a oni mu ju odplatili pokrikom: Preč s ním! Ukrižuj ho!
     Aká je dnes hlavná príčina nevďaku?
     –Technický pokrok v ovládaní prírody, ktorý dáva človekovi zabudnúť, že Boh bezprostredne pôsobí v prírode.
     – Sociálno-právne zabezpečenie, ktoré dáva ľuďom vo vyspelých krajinách právo na prácu, odmenu, dovolenku, liečbu, dôchodok... Nikto o tieto výhody nemusí žobrať, každý má na ne právo, takže tu nie je miesto pre vďaku.
     Oba tieto dôvody nám odkrývajú pohľad na celú skutočnosť a ňou je: Nestačí odkryť prírodné zákony, ale je nutné postupovať až k ich Tvorcovi. Nestačí pozorovať iba právne kategórie, ale je treba vidieť aj dobrotu druhých a potom bude ľahké ďakovať a vzdávať Bohu česť.
     Aké poučenie z toho plynie pre nás? Naučme sa byť vďační, a to nielen k cudzím ľuďom, ale aj k najbližším v našich domácnostiach. Naučme sa im poďakovať za ich prejavy lásky a dobroty. A buďme vďační aj Bohu, viďme v ňom pôvodcu a tvorcu všetkého dobra, lásky a milosti. Často volajme s malomocnými: Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami! A on nás pošle ukázať sa kňazovi, čo je sviatosť zmierenia, kde máme možnosť čerpať silu k vďačnosti. Veď Boh nám toľko odpúšťa! Či to nie je dôvod na vďačnosť?
     Kňaz rozprával ako na liečení v rehabilitačnom ústave sa stretol s mužom, ktorý bol vojenským inžinierom a prišiel o obe ruky. Nedokázal sa s tým zmieriť a hoci kňaz sa s ním chcel rozprávať a vliať mu nádej, vždy dostal rovnakú odpoveď: Vám je dobre. Vy ste veriaci. S vojenským inžinierom to však šlo dole vodou… A keď si chcel siahnuť na život, previezli ho do iného mesta na psychiatriu. Kňaz smutne dodal, že mužovi chýbala viera. Vo všetkom bol odkázaný na druhých, a tak si vsugeroval, že je nepotrebný a jeho život je zbytočný. Nebol zaň vďačný…
     Naučme sa byť vďační za život, za rodinu, za zdravie, ale aj chorobu. Vo všetkom viďme nekonečnú Božiu lásku. Snažme sa v budúcom týždni často prejavovať vďaku Bohu aj blížnym. A ja vám ďakujem za pozornosť!